Je rozvedený, žije s družkou vo veľmi skromných podmienkach a iba spomína na zašlé časy. Veľa vzostupov a pádov zažil 55-ročný Jozef Belák, rodák z Banskej Bystrice, ktorý ostatné roky trávi s priateľkou v malej dedinke v okrese Veľký Krtíš. Život sa mu zrútil v momente, keď definitívne stratil zrak.
Nenápadný človek v červenej vetrovke postával pred niekoľkými dňami pred veľkokrtíšskou poštou. Slušne poďakoval každému, kto mu do pohárika hodil drobné. Keď sme sa s ním dali do reči, priznal, že nebol od narodenia nevidiaci a nikdy si nemyslel, že raz bude z neho žobrák. Boli dokonca časy, keď ho poznali v najznámejších banskobystrických baroch ako hudobníka, a partia, s ktorou muzicíroval, si neraz zahrala aj so spevákom Robom Kazíkom či Martinom Babjakom, známym z operných javísk.
"Narodil som sa ako zdravé dieťa a normálne som videl. Vyštudoval som Strednú priemyselnú školu Jozefa Murgaša v Banskej Bystrici, odbor oznamovacia technika, a potom som dlhé roky robil energetika. Odmalička ma bavila hudba, sedem rokov som sa učil hrať na husle v základnej umeleckej škole. Hrať viem aj na gitaru, aj na klavír.
V mladosti som pôsobil vo viacerých hudobných skupinách a zahral si aj so známymi interpretmi. Vystupovali sme v podnikoch aj na podujatiach. Mal som rodinu, mám syna a dcéru," opisuje svetlejšie obdobie svojej minulosti.
Už počas štúdií sa mu postupne zhoršoval zrak. Najskôr pomáhali okuliare, no potreboval stále silnejšie dioptrie. Problémom bolo u neho odumieranie nervov na sietnici, čo ho aj definitívne pripravilo o zrak. „Oslepol som ako štyridsaťročný. Odvtedy sa mi život začal definitívne meniť. Pred desiatimi rokmi sme sa s manželkou rozviedli, po strate zraku som prišiel o prácu, a aj ako hudobník som stratil zázemie. Z Banskej Bystrice som sa presťahoval do okresu Veľký Krtíš, kde som si našiel priateľku, ktorá sa o mňa stará. Bez jej pomoci by som neprežil,“ zdôrazňuje. S deťmi v kontakte podľa vlastných slov je, no nechce ich zaťažovať svojimi trampotami a žije si vlastným životom.
Belák na život nerezignoval ani po strate zraku. Urobil si masérsky kurz. V dedine a v regióne, kde žije, ľudia nemajú peniaze na masáže. Hovorí, že od štátu dostáva tristo eur, no jeho družka je bez práce a na normálny život im peniaze nestačia. Zo začiatku si už ako slepý hudobník, či masér chodil občas trochu privyrobiť do Banskej Bystrice, no príležitostí na to bolo stále menej.
Preto dnes žobre. Du ulíc s pohárikom v ruke však nechodí každý deň. Len keď ich doma pritlačí núdza. Veľa peňazí takto nezíska, no vďačný býva za každý cent. „Nestáva sa často ako dnes, že mi niekto do pohárika hodil päťeurovku,“ podčiarkuje. Veľa skúseností má skôr s opačným typom ľudí. Už viackrát ho okradli.
„Sú ľudia, ktorí mi vezmú aj vyžobrané peniaze. Ped časom sa mi na železničnej stanici vo Zvolene stalo ešte horšie. Večer ma prepadli a zobrali mi vetrovku i topánky. Pomohol mi jeden zamestnanec stanice,“ opisuje svoje trampoty. Súčasnosť je pre bývalého energetika a muzikanta stále ťažšia. Už ani nehrá, pretože stará gitara i husle doslúžili a na nové nemá peniaze. A tak sa pretĺka ako vie.