Deň, keď je v kalendári Lucia, totiž patril podľa ľudových zvykov bosorkám. Etnologička Malokarpatského múzea v Pezinku Katarína Čelková hovorí, že bol považovaný za „najsilnejší“ stridží deň. „Z toho pramenila aj predstava, že Lucia bola najväčšia bosorka, ktorá ani v ohni nezahynula. Boli to dni približujúce sa k zimnému slnovratu. Až do prijatia gregoriánskeho kalendára v roku 1582 bol 13. december považovaný za najkratší deň v roku. Predlžovali sa noci a skracovali dni, čo sa spájalo s dočasným víťazstvom zla nad dobrom,“ vysvetlila etnologička.
Dodala, že preto sa robili rôzne magické, ochranné rituály. Do začiatku 20. storočia napríklad maľovali kolomažou a neskôr cesnakom na domoch a hospodárskych budovách Luciine kríže, ktoré mali chrániť ich obyvateľov. Podľa iných predstáv, pravdepodobne starších, Luciu považovali za ochrankyňu pradenia a priadok. „Preto bol v tento deň prísny zákaz pradenia či šitia. Platil aj zákaz vstupu cudzej ženy do domu či hospodárstva, nesmelo sa nič požičať ani vrátiť. Na Luciu sa robili obchôdzky maskovaných Luciek, ženy boli zahalené do bielych plášťov či plachiet,“ priblížila Čelková ďalšie zvyky.
Ženy mali tváre zabielené od múky a v ruke husacie krídlo, ktorým vyháňali zlých duchov z domu – ometali sa kúty, pričom zariekali: „Nech vám idze šicka psota, nech vám idze šicka bida von, von, von!“ Neskôr táto obchôdzka stráca na obradovosti a nadobudla skôr zábavný charakter, keď sa pri príchode Lucií spievalo, tancovalo, domácim sa omazávali tváre.
„Veľký okruh tvorila tiež ľúbostná mágia, čary, prostredníctvom ktorých sa snažili zaistiť si vydaj alebo zistiť nejaké informácie ohľadom budúceho manžela,“ doplnila etnologička. Medzi tieto rituály patrilo počítanie kolov v plote či varenie halušiek s kartičkami s menami mládencov. Dodnes sa miestami zachovalo chodenie Luciek a niektoré veštby vydaja ako zábava v dievčenských kolektívoch.