Mladá doktorandka, ktorá sa stala Študentskou osobnosťou Slovenska v kategórii IT a matematicko-fyzikálnych vied, na tom usilovne pracuje.
Ako sa dostala k robotom? „Najprv som to nebrala tak, že idem študovať robotiku, ale informačné technológie. Chcela som sa venovať oblasti, kde vytvárate niečo nové, kde musíte byť kreatívny, takže som najskôr rozmýšľala, že buď pôjdem študovať architektúru, alebo informačné technológie,“ spomína mladá doktorandka. Vybrala si druhú možnosť. „S odstupom času si myslím, že som urobila dobre, lebo v tejto sfére sa dá dobre uplatniť. Aj moji spolužiaci pôsobia vo veľkých firmách alebo si zakladajú vlastné,“ hovorí 27-ročná Mária. O tom, že to malo zmysel, svedčí aj jej ocenenie.
Ako dať stroju emócie
Vedecká oblasť, v ktorej Mária Virčíková pôsobí, sa volá interakcia človeka a stroja. Jej súčasťou je práve sociálna robotika, ktorá je novou oblasťou, vznikla nielen z inžinierskych, ale aj z humanitných vied.
„Máme napríklad psychológiu, ale aj biológiu, kde sa učíme, ako funguje ľudský mozog. Prelína sa to so psychologickými modelmi a biológiou človeka,“ vysvetľuje doktorandka. Ide o procesy, ktoré objasňujú, ako a podľa čoho sa človek rozhoduje. Výsledky z týchto skúmaní sa snažia dať do počítačového modelu. Aj to bol dôvod, prečo sa rozhodla pre sociálnu robotiku. „Pracujem na učení sa robota od človeka v reálnom čase. Robot pozoruje človeka a má sa tú činnosť od neho naučiť.“ Pri svojej práci používa francúzske roboty Nao, ktoré kúpili zo štrukturálnych fondov.
„Je to príprava na čas, keď už nebudeme mať doma len robotické vysávače, ale aj ostatné spotrebiče budú mať nové vlastnosti. Na rozdiel od počítačov majú roboty aj také senzory, vďaka ktorým dokážu urobiť oveľa viac vecí. Používajú sa vo výskume zameranom na autistické deti alebo v domovoch dôchodcov,“ priblížila cieľ sociálnej robotiky Mária Virčíková. Najďalej sú v tejto oblasti Japonci. Majú totiž problém so starnúcou populáciou, ale ten sa už týka aj európskych krajín. „Pripravuje sa na to aj Európska komisia a chcú ho riešiť aj pomocou sociálnej robotiky. Nejde o to ľuďom brať prácu, ale prečo by robot nemohol robiť niečo, v čom môže byť dobrý a sociálny pracovník by mal viac času sa s človekom porozprávať,“ uvažuje Mária o možnom využití týchto strojov.
Navyše, klient sociálneho zariadenia môže byť vďaka robotom sebestačnejší a inak bude vnímať aj intímnejšie úkony, ako je napríklad prezliekanie či prebaľovanie. Roboty by tiež mohli pomáhať pri manipulácii s nevládnymi či málo pohyblivými ľuďmi. Už sa používajú aj pri rehabilitácii, no práve pomocou sociálnej robotiky sa dbá na to, aby to nebol len chladný stroj, ale aby bol pre človeka prijateľnejší a prirodzenejší. Podľa Márie Virčíkovej sú to možno detaily, ale ak má robot displej s tvárou, tak má človek, ktorého premiestňuje, z toho úplne iný dojem, ako keby išlo len o „holý“ stroj.
V prípade robotov pre autistické deti sú najďalej v USA a vo Veľkej Británii. „V Cambridgei, kde som nejaký čas bola na študijnom pobyte, sa hovorí o tom, že autistické deti sú nadšencami technológií. Ak im dá niekto mobil do ruky, tak intuitívne vedia, čo majú robiť. Ale na druhej strane je pre ne ľudská tvár zložitá. Naopak, robota berú ako hračku, cez ktorú sa vedia prejaviť a komunikovať.“
Roboty s dušou
Cez sviatky ju veľa oddychu nečaká, musí napísať dizertačnú prácu. „Dostala som aj grant od nadácie Intenda, aby som mohla vycestovať na stáž do zahraničia. Zrejme pôjdem do Japonska. Vyhliadla som si tam laboratórium v Cukube, kde pôsobia študenti z celého sveta a už som tam pred rokom bola,“ hovorí doktorandka o svojich ďalších plánoch.
V Japonsku pracujú aj na personalizovaní robotov. „To, čo robím ja, je adaptívny systém, čiže ide o to, aby sa robot prispôsobil každému človeku podľa jeho požiadaviek. Používaním sa ten systém učí tomu, aký ho chcete mať. Ide o to, že robot nevykonáva presne len to, čo má naprogramované, ale dokáže sa časom učiť a meniť,“ spresňuje Mária Virčíková.
V Košiciach v budúcom technologickom parku ju po návrate z Japonska čaká ďalší projekt, kde sa bude venovať sociálnej robotike. Navyše už nie je jedinou ženou v kolektíve, pribudla im kolegyňa, ktorá sa zaoberá učením sa a rozpoznávaním z textu. Mužský kolektív jej však neprekáža, skôr naopak, vraj si viac rozumie s mužmi. Na druhej strane robotika podľa nej potrebuje aj ženy, lebo tie riešia iné veci ako chlapi. „Tí sú pragmatickejší a len ťažko by učili – programovali roboty na emócie,“ uzavrela Mária Virčíková.