Miestni si už zvykli, že zvony obsluhuje žena. „Pred rokmi nastala situácia, že sme tu nemali kostolníka. Keďže som veriaca a chodievala som aj predtým do kostola, tak ma presvedčili, aby som zobrala funkciu kostolníčky,“ hovorí Anna Halásová o tom, ako sa dostala k zvoneniu.
Foto: Archív Anny Halásovej
Na Štedrý deň pred polnočnou omšou je v kostole už o jedenástej. Vtedy zvoní hneď, znovu zapne mechanizmus zvonov o polhodinu neskôr a potom, keď sa začne omša. Všetky zvony rozoznie aj vtedy, keď začnú všetci spievať Gloria in excelsis Deo. „Po polnočnej omši už máme asi päť rokov zvyk, že keď ľudia vychádzajú z kostola, je pripravený punč, aby sa zohriali. Prvý rok to bolo rozpačité, aj keď chlapi sa toho hneď chytili,“ usmieva sa zvonárka.
Prácu jej uľahčuje technika a zvoniť už netreba ručne, mechanizmus zvonov stačí nastaviť. Gombíky však treba ísť stlačiť vtedy, keď sú pohreby alebo svadby. „V deň, keď je pohreb, ide o iný čas, ako je nastavený,“ vysvetľuje 53-ročná žena, ktorá je už štrnásť rokov zvonárkou. Oveľa radšej chodí zvoniť na svadby, vtedy zapne všetky tri zvony. „Všetky zvony zapínam aj cez sviatky, či už ide o Vianoce, alebo Veľkú noc. Je tam určitá postupnosť, ak niekto umrie, tak najprv zapnem malý zvon umieračik. Potom sa pridajú ostatné zvony,“ spresňuje. Práca ju baví, zatiaľ sa jej nástupca nečrtá. „Ľudia mi hovoria, že je dobre, že to robím,“ dodáva s úsmevom.