Takto hodnotia po pár týždňoch zápis terchovskej muziky do Reprezentatívneho zoznamu nehmotného kultúrneho dedičstva UNESCO terchovskí muzikanti, či sú to legendárni hudobníci, alebo mladí folkloristi. Tradičný hudobný ľudový prejav – terchovskú muziku – zaradili do prestížneho zoznamu k ďalším 257 prejavom, medzi ktorými bola dosiaľ len slovenská fujara, na sklonku roku 2013 v hlavnom meste Azerbajdžanu v Baku.
„Máme z toho obrovskú radosť, lebo je to ocenenie všetkých generácií v histórii, ktoré niečím prispeli do tohto vienka. A nielen muzikantov z Terchovej, ale fenomén terchovská muzika presahuje hranice našej obce a určitým spôsobom zahŕňa aj muzikantov v okolitých obciach až po Vadičov, ktorí sa tomuto prvku venujú aj v minulosti venovali. Pre budúcnosť je to veľká zodpovednosť, ako s týmto prvkom naložia,“ mieni muzikant a riaditeľ Miestneho kultúrneho strediska v Terchovej Rudolf Patrnčiak.
Hudba generácií
Muzika je súčasťou každodenného života v Jánošíkovom rodisku už mnoho desaťročí a prelína sa z generácie na generáciu. Nie je to len jeden interpret či kapela, venujú sa jej stovky muzikantov. Aj súčasné deti a mladí ľudia, čím dávajú nádej, že sa bude odovzdávať ďalším generáciám. „Vyrastám s folklórom odmalička, mám ho v srdci,“ hovorí školáčka Nikola Lacková.
„Vďaka UNESCO vedia aj v zahraničí o terchovskej muzike, že je taká dobrá a výnimočná. Ja sa tomu chcem venovať stále, pretože ma to baví, chcem, aby to bol môj koníček, z ktorého sa budem tešiť, aj keď budem dospelá,“ hovorí Martinka Bobáňová, ktorú Slovensko pozná aj vďaka programu Slovensko má talent. Muzike sa venuje aj ďalej. Tak ako aj iné deti v Terchovej, ktoré majú možnosť „trénovať“ v troch detských a jednom mládežníckom súbore.
„Je to snaha nás muzikantov, ktorí dlho hráme, aby sme tie folklórne tradície odovzdali mladým, ktorí by ich mohli posunúť ďalej. Samozrejme, že to chceme podať v tradičnej, nezmenenej forme, a to sa nám aj darí,“ hovorí Miloš Bobáň, muzikant, ktorý sa aj s manželkou venuje práve detským súborom.
Foto: Renáta Jaloviarová, Pravda
Hrala každá osada
Podľa šéfdramaturga medzinárodného folklórneho festivalu Jánošíkove dni v Terchovej Petra Cabadaja okolitý svet začal vnímať terchovskú muziku niekedy na prahu 90. rokov 19. storočia. Podľa dostupných prameňov sa zrodila v osade Kvočkovci, išlo teda o kvočkovskú muziku, takzvanú terchovskú trojku. Podľa pamätníkov mala takmer každá osada svoju vlastnú muziku s charakteristickým repertoárom aj interpretačným štýlom.
Ako uvádza Cabadaj, terchovskí muzikanti sú mimoriadne všestranní a zvyčajne ovládajú hru na viacerých nástrojoch. Bez problémov zvládnu party svojich spoluhráčov v sláčikovej muzike, často vedia hrať aj na píšťalkách či heligónke. Terchovská muzika zaznieva vo vystúpeniach, na festivaloch, známa je aj z dokumentárnych či televíznych filmov. Objavila sa napríklad v roku 1936 vo filme Jánošík od režiséra Martina Friča.
Značka UNESCO pre terchovskú muziku môže obohatiť aj cestovný ruch v Malej Fatre. „Je to ďalší kamienok do mozaiky. To, že z tohto územia je niečo, čo je v UNESCO, ľudí priťahuje. Na druhej strane je to aj záväzok skvalitňovať ďalšie veci, ktoré s tým súvisia, čiže s tým treba naďalej pracovať,“ povedal vicestarosta Terchovej Marián Zajac.
Rudolf Patrnčiak
Muzikant, člen ľudovej hudby Bratia Muchovci, riaditeľ Miestneho kultúrneho strediska, takto predstavil terchovskú muziku: Terchovská muzika je originálna už svojím vlastným obsadením. Základ tvoria traja muzikanti. Huslista – „predník“, ktorý hrá melodický hlas, ďalej „kontráš“, ktorý hrá na kontrahusliach, to je akordický hlas, a „basiar“ hrá na basičke, ktorá je originálna tým, že má dve črevové struny, kontráš má tri struny a primáš má všetky struny, ale väčšinou využíva prvé dve. Títo traja muzikanti tvoria základ starej terchovskej muziky, ktorá sa potom rozširovala o druhé husle, heligónku a tak ďalej. Originálna je svojím nástrojovým obsadením aj tým, že muzikanti sú zároveň aj veľmi dobrí speváci, spievajú vo vysokých hrdelných polohách. Terchovská muzika má jednoduchú rytmiku a melodiku. Rytmus je pravidelný, s tým, že keď sa spieva, tak sa hrá pomaly, hovorí sa tomu „vlekom“, a keď sa dospieva, tak je rýchla medzihra „skokom“, pri ktorom tanečníci môžu aj tancovať. V melodickej a harmonickej stránke to zasahuje až do obdobia baroka, lebo hráme v lidickej tónine so zväčšenou kvartou.