A určite už namaľoval aj váš najobľúbenejší kút tohto kraja, či už sú to Chotínske polia s divými makmi, spievajúce lužné lesy. Namaľoval ich tak ako nik, na plátna menšie ako palec či dokonca hrach.
Výtvarník, vedec a pedagóg oslávi tento rok 77 rokov. Jeho monumentálne diela zdobia sobášne siene v obciach na južnom Slovensku, jeho obrazy zútulňujú detské domovy, nemocnice a domovy dôchodcov po celom Slovensku. Od veľkých malieb prešiel v posledných rokoch k miniatúram aj z praktických dôvodov. Bolo mu ľúto zahadzovať papiere z odrezkov z pasparty. Nuž a predovšetkým prišiel o svoj rozľahlý ateliér v Komárne kvôli zmene vlastníka budovy, v ktorej si prenajímal priestory. A v skromnom byte, ktorý je od podlahy až po strop zaplnený obrazmi, nie je miesta nazvyš.
„Môj najmenší obraz má rozmery tri krát päť milimetrov. Treba na to veľa času, dobré oči a pevnú ruku,“ naznačí sedemdesiatnik a dlaň vystrie nad stôl a ani sa mu pritom ruka nezachveje. Olejové farby treba precízne rozriediť, aby boli úplne tekuté a nevytvárali pri nanášaní hrubé vrstvy ako pri klasickej maľbe. Jemné ťahy robí špeciálnymi štetcami, podobnými, aké sa používajú na kaligrafiu. Majú len pár chĺpkov a zanechávajú tenučké čiarky, kreujú v drobných obrazoch úžasné detaily – konáre stromov, trsy trávy, poľné kvety.
Štetce si priviezol sám z Japonska. Cestuje často, križuje kontinenty a vždy s notesom (aj ten si, mimochodom, vyrába a lepí sám, z odrezkov z tlačiarne). Ustavične si doň čosi kreslí a zapisuje. Využíva každú voľnú chvíľu, kreslí ospanlivých ľudí vo vlaku, kostoly v Nórsku, švédske pobrežie… Vymýšľa vtipy a karikatúry. V roku 2002 získal prvú cenu na Svetovej výstave karikatúr v Taiwane za obrázok jablka prevŕtaného červami, ktoré má na liste nápis PARLAMENT. „Odpísali mi, že je to všade rovnaké,“ dodáva s úsmevom. Vystavoval v Káhire, Sydney, Tokiu, Sarajeve, Budapešti, Mníchove.
Po otázke, kde hľadá motiváciu, zvraští obrvy. „Život sa so mnou nehral v rukavičkách. Od detstva som bol naučený pracovať.“ V roku 1944 mu otca zobrali gardy Šípových krížov. Preto, že zamestnal komunistov, ktorých vyhodili z práce a nemali z čoho živiť rodiny. Z koncentráku sa nevrátil a Ernest ako najstarší z troch synov zostal na všetko sám. Chcel lietať, no skončil ako „pétepák“, vojak Pomocného technického práporu. Neskôr búšil do skaly ako baník v Ostrave. „V roku 1958 sa nám po odstrele zavalila chodba, vyhrabali nás až po dvanástich hodinách,“ spomína.
Z bane odišiel a skusmo išiel učiť výtvarnú na základnú školu, riaditeľ ho pozval, lebo pekne kreslil. Vraj len na tri mesiace na záskok za učiteľku na materskej dovolenke… Zo skusov sa vykľulo majstrovstvo, umelecké aj pedagogické. Dnes si možno jeho prednášky vypočuť na Univerzite J. Selyeho v Komárne.