Keď jeho schopnosti vidia dospelí milovníci tohto športu, sú uveličení. Danielko Rogos z Revúcej sa za zeleným stolnotenisovým stolom cíti ako ryba vo vode a bielu loptičku odvracia spôsobom, akoby to bolo to najprirodzenejšie na svete. Nebolo by na tom nič čudné, keby ešte nemal len päť rokov.
Kto čo len trochu rozumie pingpongu, musí vidieť, že v Revúcej vyrastá supertalent, o ktorom ešte budeme dozaista veľa počuť. Jeho otcom a zároveň trénerom je tridsaťpäťročný Robert Rogos, ktorý je sám stolným tenistom a reprezentuje Revúcu v celoštátnej prvej lige. Je teda zrejmé, že jablko nepadlo ďaleko od stromu. „Ja sám som so stolným tenisom začínal neskoro. Kým iní začínajú vo veku sedem, osem rokov, ja som už mal sedemnásť. Dovtedy som hrával futbal, ale zradilo ma koleno, tak som musel s futbalom skončiť a presedlal som na pingpong,“ hovorí Rogos, ktorý je aj šéfom stolnotenisového oddielu v Revúcej.
To, že aj otec Rogos má talent, dosvedčuje, že napriek neskorému začiatku so stolným tenisom ho hrá na vrcholovej úrovni. Malý Daniel zdedil dar po ňom. „Už od dvoch rokov som ho brával na tréningy a zápasy, býval však len v úlohe diváka. Od decembra minulého roku som ho začal trénovať a Danielko začal robiť obrovské pokroky. Loptičku dokáže odvracať i podávať spôsobom, ako to nedokážu aj oveľa starší hráči. Na youtube som videl video niekoľkonásobného majstra sveta v stolnom tenise Tima Bolla z Nemecka, kde hrá pingpong ako dieťa. Môj Daniel je už teraz určite dvakrát lepší ako niekdajší šampión v jeho veku,“ hovorí hrdý otec a tréner.
Daniela nechce k stolnému tenisu zatiaľ tlačiť. „Trénujeme a hráme iba vtedy, keď chce synček. Najskôr to bolo raz či dvakrát za týždeň, teraz trávime v telocvični za stolom aj štyri dni do týždňa,“ pokračuje Rogos, ktorý je zamestnancom jelšavskej magnezitky. Problémom je podľa neho iba to, že malý Danielko nemá vo svojej vekovej kategórii s kým trénovať. Jeho rovesníci, ale aj o dosť staršie deti pre neho nie sú súpermi. Preto hráva väčšinou iba proti svojmu otcovi. Malý talent, ktorý nastúpi v septembri do prvého ročníka základnej školy, má už teraz jasno, čomu sa chce v budúcnosti venovať. „Chcem byť dobrým stolným tenistom. Škoda len, že si v škôlke nemám s kým zahrať,“ hovorí. Stolnotenisovú raketu berie do rúk podľa vlastných slov čoraz častejšie a čoraz radšej.
O to, že je obrovským talentom, sa mohli pred niekoľkými dňami presvedčiť aj účastníci turnaja neregistrovaných stolných tenistov v Muránskej Dlhej Lúke. Okolo sedemdesiat súťažiacich z regiónu Gemera nemohlo spustiť oči z drobca, čo ledva vytŕčal nad zelený stôl. Daniel tam súťažne nehral, veď druhý najmladší účastník mal už dvanásť rokov, ale zahral si aj tak do sýtosti. V prestávkach. Pri hre si vyslúžil väčší aplauz ako víťazi turnaja. Aj pred nimi sa malý Revúčan prezentoval údermi, ktoré nedokázali odvracať ani dospelí muži.