Štiavnická Anča zostane navždy legendou

Nech by medzi Banskou Štiavnicou a Hronskou Dúbravou jazdil hoci aj najmodernejší rýchlovlak, zrejme by mu nakoniec predsa len prischla prezývka Štiavnická Anča.

06.01.2015 17:00
Štiavnická Anča Foto:
Ufučaná Anča žije v spomienkach pamätníkov aj na dobových pohľadniciach.
debata (4)

Tak ako doteraz všetkým vlakom, ktoré tu premávali od konca 19. storočia. Zažité pomenovanie pretrvalo dodnes. V spomienkach pamätníkov sa však vždy bude Anča spájať s ufučaným parným vláčikom, vlečúcim sa po úzkokoľajke Kozelníckou dolinou. K jej legende prispelo aj množstvo veselých historiek a vtipov, ktoré prežili doteraz.

Parné vláčiky aj úzkokoľajná trať, po ktorej kedysi jazdili, sú už nenávratne preč. Pred 65 rokmi ich nahradili motoráky a nová Trať mládeže. Ľudovít Dupal z Banskej Štiavnice má však stále v živej pamäti svoje prvé stretnutie s parnou mašinkou. „Mal som osem rokov, cestu vlakom som si zaslúžil za dobré vysvedčenie. Už vtedy mi mama povedala, že sa povezieme Ančou. Keď som ju uvidel, zostal som v nemom údive,“ vracia sa do minulosti 87-ročný dôchodca.

Ako malému chlapcovi sa mu lokomotíva zdala obrovská. „A čím viac fučala a dymila, tým viac sa mi to páčilo. Vláčik išiel pomerne pomaly, stál som pri okne a pozeral sa na prírodu, bolo to vtedy pre mňa niečo neuveriteľné,“ pokračuje. Keď bol starší, cestoval ním i do práce. Spomína na malé preplnené vagóniky s dlhými drevenými sedadlami, aj na dym, ktorý sa dnu dostal cez otvorené okná.

„Keď išli študenti v sobotu zo Štiavnice domov a v nedeľu naspäť, bol vlak taký naplnený, že sa ľudia doslova tlačili ako sardinky a každý bol rád, že sa vôbec doň dostal. Anča išla síce pomaly, ale bezpečne. Aj keď bol sneh, nespomínam si, že by nedokázala prejsť do Štiavnice,“ dopĺňa. Keď spustili Trať mládeže s motorovými vlakmi, pamätá si, že im začali Štiavničania hovoriť motoráčiky. Akosi sa to nezažilo a nakoniec zostali pri tradičnej Anči.

Celé svoje detstvo prežil v blízkosti vtedajšej banskoštiavnickej železničnej stanice sedemdesiatnik Jozef Osvald. „Nebolo toho dňa, aby sme sa na Anči trochu neodviezli, keď ju posunovali a otáčali,“ spomína. Blízky vzťah k legendárnemu vláčiku si preniesol do celého svojho života, keď ako pokračovateľ tradícií štiavnického figliara Nácka rozprával veselé príhody či vtipy o Anči. „Traduje sa, že keď bol vlak preplnený a v najväčšom stúpaní nevládal, musela polovica ľudí vystúpiť a mašinku potlačiť. Našli sa aj takí výmyselníci, čo natierali koľajnice slaninou a Anča mala potom problémy vyjsť do kopca,“ usmieva sa.

Vari najznámejší vtip sa objavil aj vo filme Oceľová cesta, ktorý natočili o Trati mládeže. Vláčik idúci do kopca a vedľa neho rezko kráčajúca ženička s batohom. Vyklonený rušňovodič ju volá, aby nastúpila, ona mu však odpovedá, že nemôže, lebo sa ponáhľa.

Ako a kedy vzniklo pomenovanie Štiavnická Anča, nevedno. K nijakým hodnoverným dokladom sa doteraz nedopátrali ani nadšenci histórie železníc. V hre tak stále zostáva zľudovená verzia. „Či je to tak, alebo nie, sa už asi nedozvieme, ale Ančou sa parný vláčik vraj volal preto, lebo do strmých serpentín dychčal a ,prdkal‘ ako stará Anča,“ hovorí Banskoštiavničanka Oľga Kuchtová, ktorá sa roky zaoberala tamojšími železničnými dejinami.

Korene Ančinho príbehu siahajú do čias, keď medzi Štiavnicou a vtedy Hronskou Breznicou postavili v roku 1873 prvú železničnú trať. Miestne rudné bane i samotné mesto Banská Štiavnica pociťovali akútnu potrebu dopravného spojenia s okolitým svetom, pretože dovtedajšia preprava koňmi už bola neúnosná. „Táto úzkokoľajná železnica s rozchodom koľajníc jeden meter bola jedinou svojho druhu vo vtedajšom Uhorsku,“ približuje Kuchtová.

Parný vlak, ktorý zvykol ťahať nákladné vozne a za nimi osobák, musel na trati prekonať takmer 300 metrov nadmorskej výšky. Napriek posmeškom, ktoré sa Anči dostali, čas, za ktorý prešla z Hronskej Breznice do Banskej Štiavnice, bol úctyhodný. Zvládla to za jednu hodinu a 44 minút, v opačnom smere z kopca za jednu hodinu a 20 minút.

Úzkokoľajka s dĺžkou 22 km 895 m išla trochu inými miestami ako súčasná trať. Jej pozostatky sú v teréne niekde čitateľné aj dnes. Na Špitálskej lúke, kde mala v Banskej Štiavnici konečnú aj so železničnou stanicou, sú postavené obytné a rodinné domy. Jedna zo staničných budov sa zachovala pri tamojšej základnej škole, no iba málokto vie, čomu kedysi slúžila. O histórii tohto miesta hovorí už len názov ulice Železničiarska a miestne pomenovanie Stará stanica.

A ako vlastne Štiavnická Anča skončila? „Pre ľudí neskončila nikdy. Pomenovanie tejto lokálky žije stále v ich mysliach a myslím si, že pretrvá večne. Je to niečo, čo k tomuto regiónu jednoducho patrí,“ hovorí Peter Oravec z Klubu historickej techniky vo Zvolene. A kde sa podeli parné mašinky? „Z pôvodných štyroch, ktoré boli v 19. storočí špeciálne vyrobené pre túto špecifickú úzkorozchodnú trať, sa nezachovala ani jedna, všetky skončili v šrote. Jedinú, čo tu jazdila v záverečnom období a presunuli ju sem vtedy z východného Slovenska, majú na Detskej historickej železnici v Košiciach,“ zhrnul Oravec ich osud.

Parné vlaky a úzkokoľajka skončili po tom, čo 30. októbra 1949 do prevádzky spustili Trať mládeže s normálnym rozchodom koľajníc. Anča však zostala legendou, každý rok si ju pripomínajú v štiavnickom Salamandrovom sprievode, nechýba ani v známom banskoštiavnickom betleheme.

© Autorské práva vyhradené

4 debata chyba
Viac na túto tému: #vlak #Štiavnická Anča