Osemdesiatročná Anna Nováková má stále v živej pamäti, čo sa udialo v deň, keď ľudí hnali do domu Izidora Debnára. „Sú to strašné spomienky, veľmi ťažko som to prežívala. Zabili tam moje dve staršie sestry, brata aj oboch rodičov. Najprv sme stáli v takej hromade, maminka nám vtedy povedala, poďte, deti moje, sem, keď nás majú zabiť, nech nás zabijú všetkých a spolu,“ hovorí a láme sa jej hlas. Pred očami sa jej znova vynára obraz domu. „Izba už bola plná mŕtvych, aj kuchyňa. Stáli sme vedľa seba v rade na dvore celá rodina a čakali, kedy vystrelia,“ pokračuje.
Jej najbližší zahynuli, ona po čase precitla, mala prestrelenú nohu. „Keď som sa prebrala, niekto sa mi prihovoril – Anička, ešte žiješ aj ty? Bol to náš sused, ktorý tiež prežil. Nemohli sme sa odtiaľ vytiahnuť, lebo sme boli zavalení ďalšími ľuďmi, potom sa mu to horko-ťažko podarilo a dostali sme sa odtiaľ,“ spomína. O najmladšie dievčatko z rodiny, ktoré zostalo bez rodičov a súrodencov, sa postaral mamin brat. „Na takú hrôzu sa nikdy nedá zabudnúť,“ dodáva pani Nováková, ktorá sa včera zúčastnila na spomienkovom zhromaždení, ktorým si tragické udalosti pripomínajú v Ostrom Grúni a Kľaku každý rok.
Foto: Dagmar Teliščáková, Pravda
Rodák z Ostrého Grúňa Peter Štefanča, ktorý žije v Rožňave, si tiež prišiel uctiť pamiatku svojich blízkych. „Mal som vtedy šesť rokov, zahynul mi tu otec, matka a brat. Ráno, keď sme práve raňajkovali, počuli sme hukot motorov, cez okno sme videli, ako idú. Asi sto metrov za naším domom zastali a začali vyháňať ľudí. Otec sa schoval do humna, ale našli ho. Potom ho zobrali, aj mamu, aj brata, ten mal jedenásť rokov. Všetkých popravili, zostal som sám so starou mamou,“ vracia sa do minulosti. Z pamäti nikdy nedokáže vymazať jarok krvi, ktorý tiekol bielym snehom z domu, kde miestnych strieľali.
Niet vari rodiny v Ostrom Grúni a Kľaku, ktorej by sa tragédia nedotkla. Spomína si na ňu aj 75-ročný Stanislav Repiský, ktorému sa s jeho najbližšími podarilo uniknúť pred istou smrťou. „Bola to hrôza, ktorá nás ako deti všetkých poznačila. Chcel by som povedať mladým ľuďom, aby sa spamätali, aby sa poučili z minulosti a aby sa v školách učili o tom, čo dokáže fašizmus napáchať,“ hovorí. Uctiť si pamiatku obetí prišla s manželom a malým synom aj Katarína Henčová (32), ktorá žije v Branči. „Moja babička prežila túto tragédiu, teraz tu byť nemôže, tak som tu aj za ňu. Dlho o tom nechcela vôbec rozprávať, až pred nejakými dvoma rokmi, keď som ju poprosila, sa rozhovorila o tých strašných veciach, čo sa tu diali,“ povedala.
Hrôzostrašné vyčíňanie mala na svedomí protipartizánska jednotka Edelweiss, ktorej v tom čase velil Ladislav Nižňanský. Tá podnikla asi 50 protipartizánskych akcií, pri ktorých zabila zhruba tristo a zajala vyše šesťsto partizánov a civilných obyvateľov. Spolu s ňou sa na akcii zúčastnili príslušníci Pohotovostných oddielov Hlinkových gárd s jednotkou Heimatschutzu. Jej vyčíňanie vyvrcholilo práve vraždením ľudí v Ostrom Grúni a Kľaku. Vypálili aj osadu Hrabičov a Župkov i všetky samoty v Kľačianskej doline. Nižňanský bol po vojne súdený za vojnové zločiny, pre nedostatok dôkazov bol však zbavený obvinenia. Zomrel v decembri 2011 v Nemecku.
Tragické výročie si včera pripomenuli spomienkovým zhromaždením v oboch obciach. Nezúčastnil sa na nich nikto z vrcholných predstaviteľov štátu, len niekoľko poslancov parlamentu.
Organizátori pietnych zhromaždení začali zbierať počas nich podpisy pod petíciu na podporu mieru v Európe. V memorande vyzývajú hlavy štátov, aby sa aktívne zapojili do opätovného zavedenia mieru v Európe. Podľa zástupcu starostky Ostrého Grúňa Miroslava Segeta ho mienia odovzdať slovenskému prezidentovi a vyzývajú ho, aby s ním oboznámil aj štátnikov z ostatných krajín. „Žiadame, aby sa zasadili o mier. Tie zverstvá a zabíjanie nevinných civilných obetí, ktoré sa tu diali pred sedemdesiatimi rokmi, sa dejú v Európe aj teraz,“ dodal. Elektronická petícia potrvá do konca januára.