Cyklista Ludvik necháva choroby na asfalte

Ľudovít Malý z Prievidze je neobyčajný človek so silným životným príbehom. Ludvik, ako ho všetci volajú, je 72-ročný muž, ktorý pochádza zo Žitavian v okrese Zlaté Moravce. Jeho otec vo veľkej „krošni“ zavesenej na chrbte rozvážal na bicykli pečivo po celom okrese. Už vtedy sa malému Ľudovítovi zapáčilo šliapanie do pedálov. „Neskôr som sa oženil a v roku 1968 sme sa s manželkou presťahovali do Prievidze. V paneláku som odrazu nemal čo robiť,“ pokrčil plecami.

17.04.2015 14:00
debata
Ľudovít Malý už na bicykli prešiel úctyhodných... Foto: Monika Maťová, Pravda
cyklista Ludvík, bicykel, Ľudovít Malý, Ľudovít Malý už na bicykli prešiel úctyhodných 900-tisíc kilometrov.

Pracoval v bani a zdalo sa mu, že napriek drine v podzemí má málo pohybu. Preto si kúpil bicykel a jazdil na ňom do práce. „Tak ma objavili cyklisti Baníka Nováky. Pozvali ma na preteky. Skončil som na 80. alebo 90. mieste. Vtedy som nemal veľké úspechy, lebo takmer všetok čas mi pohltila rodina a práca. Až potom v seniorskom veku sa urobila seniorská liga, v nej som začal pretekať. Mal som dosť najazdené, tak som si trúfal. Bol som dvakrát majstrom Slovenska,“ pyšne spomína pán Ľudovít. „Bicyklujem už bezmála 50 rokov,“ hrdí sa. Najazdil približne 900-tisíc kilometrov. „Ak bude zdravie, čas a chuť, do piatich rokov by som mohol stihnúť milión,“ nádeja sa.

Kilometre na sedadle bicykla si starostlivo zapisuje. Jazdí celú sezónu od februára do novembra. „Stanovil som si cieľ 20-tisíc kilometrov za sezónu. Idem, aj keď teplomer ukazuje nulu. Susedia sa čudujú, že som ešte nezamrzol,“ smeje sa. Mesačne najazdí pán Ľudovít priemerne 2¤500 kilometrov. „Najhoršia je premávka. V posledných rokoch sa veľmi zhustila. Pre cyklistov tu nie sú veľmi dobré podmienky. Musím si dávať veľký pozor. Potešil by som sa, keby aj u nás boli také cyklotrasy ako napríklad v Rakúsku alebo iných krajinách,“ vysvetľuje.

Ak si chce Ludvik dobre zabicyklovať, musí vycestovať do zahraničia. U nás zatiaľ nie sú pre bicyklistov vytvorené také dobré podmienky, slovenskí vodiči neberú podľa neho ohľad na cyklistov. „V Taliansku, aj keď má miestny šofér prednosť, pustí cyklistu, hoci by nemusel,“ konštatuje Ľudovít. Na dvoch kolesách prešliapal už veľa krásnych miest. "Bol som v talianskej Pise, v Chorvátsku sme prešli jadranskú magistrálu, bicyklovali sme aj v severských krajinách. Predvlani som zdolal 2¤700 metrov nad morom položené Stevilo, to sú francúzsko-talianske Alpy,“ smejú sa mu oči pri spomienke na pekný zážitok.

Najťažším úderom v živote pána Ľudovíta bola smrť syna. „Mal som syna, Branka, tiež mal veľkú záľubu v bicyklovaní aj turistike. Prešli sme spolu toho dosť. Cez Rakúsko sme na bicykloch išli až do Neapola, tam sme sa otočili a potom sme sa vracali jadranským pobrežím na Benátky, cez Slovinsko a Maďarsko. Tašky sme mali nabalené na bicykloch a spávali sme pod širákom na karimatkách. Stálo to za to. Veľmi sa mu to ľúbilo, aj mne ako otcovi,“ smutne spomína.

Branko dlho nebol vôbec chorý. „Rakovina lymfatických uzlín sa ohlásila, keď mal osemnásť rokov. Pridlho trvalo, kým lekári stanovili správnu diagnózu. Veľa času Branko stratil tým, že ho liečili, akoby mal mumps. Keď mu po viac ako polroku konečne stanovili správnu diagnózu, pre Branka už bolo neskoro, nepomohlo nič. Zomrel ako 22-ročný,“ hovorí nešťastný otec. Po Brankovej smrti sa manželstvo pána Ľudovíta rozpadlo. Dnes sú mu oporou dve staršie deti, Dávid a Perla, ktorí už majú svoje vlastné rodiny. Branko ho však na fotografii stále sprevádza ako súčasť maličkého talizmanu.

„Moja filozofia je, že voda, ktorá tečie, sa nekazí. Pohyb je veľmi dôležitý v ľudskom živote. Hovorím, že choroby nechávam na asfalte.“

© Autorské práva vyhradené

debata chyba
Viac na túto tému: #bicykel #Prievidza #choroby #cyklista