Ako vznikla Zelená hliadka?
Táto iniciatíva vznikla v apríli roku 2011, keď sme spolu s bratom hľadali niečo, čo by sme mohli robiť v okolí nášho paneláku. Našu dilemu rozlúskla diskusia pre majstrovstvami sveta v hokeji, ktorá sa týkala toho, či mesto kvôli hokejovým návštevníkom upratať alebo či ho neupratať, nech vidia, v akej špine žijeme. Rozhodli sme sa, že chceme, aby bolo mesto čistejšie, preto sme začali upratovať svoje vlastné okolie, kde zhodou okolností bol aj zimný štadión, v ktorom sa mali majstrovstvá konať. S bratom sme prvýkrát vyšli na stredový pás na Trnavskej ceste a vyzbierali dve plné igelitky a jednu krabicu odpadu. A tak sa začala písať história Zelenej hliadky. Prvého pol roka sme boli taká malá rodinná firmička, chodili sme zbierať odpad ja, mama, brat a občas sa pridal nejaký kamarát. Taký väčší rozkvet sme zaznamenali až na Chorvátskom ramene, ktoré sme sa rozhodli vyčistiť, a kde sme spoznali prvých neznámych ľudí.
Máte nejaký stály okruh členov, alebo vždy len mobilizujete dobrovoľníkov?
Fungujeme systémom snehovej gule, to znamená, že úplne v strede sú najaktívnejší ľudia, ktorí chodia na väčšinu akcií. Potom je asi 71 ľudí, ktorí v určitej životnej fáze chodili pravidelne na všetky akcie, pomáhali nám, vyslúžili si tričko Zelenej hliadky a ocitli sa v našej internej diskusnej skupine. Neznamená to, že chodia na každú akciu, ale v priemere sa vždy nájde 12 ľudí, čo nám akurát stačí, aby sme naplnili obrovský veľkokapacitný kontajner, ktorý nám pristavujú na naše akcie. Dobrovoľníci sú vekovo rôznorodí, od 15 do 60 rokov, najrôznejších typov vzdelaní a zamestnaní. Zopár z nich pracuje dokonca aj na samosprávach ako referenti, niektorí pôsobia v korporáciách, v komerčnej sfére, alebo sú živnostníci.
Jednou z vašich najnovších aktivít je, že v Bratislave vyrábate a osádzate odpadkové koše. Ako to funguje?
Minulý rok v marci sme začali rekonštruovať našu dielňu, ktorá mala za cieľ trošku ozvláštniť našu činnosť a zároveň umožniť priamo prispievať k tomu, aby sa situácia v bratislavských uliciach zlepšovala. Jednou z vecí, ktoré v dielni vyrábame, sú naše odpadkové koše. Vyrábajú sa z jednoduchých OSB dosiek (drevotrieskových dosiek, poznámka redakcie). Tento kôš unesie jedno 110-litrové vrece odpadkov. Umiestňujeme ich na základe podnetov ľudí, hlavne v lokalitách, kde sa odpadky zvyknú hromadiť na zemi. Väčšinou sa o kôš stará a vyprázdňuje ho tzv. adoptívny rodič – obyvateľ, ktorý podnet zadal. Momentálne experimentujeme s vlastným odpadovým hospodárstvom v štvrti Zátišie v Novom Meste, kde sme umiestnili 14 košov na kľúčové miesta, v ktorých sa zvyknú ľudia pohybovať. Teraz sú už koše umiestnené dva mesiace, takže presne vieme, ako rýchlo sa plnia a aký druh odpadu v nich končí. V teréne je aktuálne 52 zelených košov, od Podunajských Biskupíc až po centrum.
Vaším cieľom asi nie je starať sa o koše donekonečna. Chcete, aby zodpovednosť prebrali samosprávy?
Áno, v rámci našej iniciatívy sme sa nerozhodli, že chceme tieto koše vyprázdňovať do konca života, ale chceme, aby boli nahradené mestskými košmi. Zatiaľ sa však nestalo, že by bol niektorý nahradený. Stalo sa len to, že koše, ktoré sme umiestnili na Trnavské mýto, namiesto takých visiacich vriec, už vypratáva firma, ktorá predtým vrecia vymieňala. Trvalo však dva týždne, kým to pochopili.
Ako ľudia reagujú na to, že koše vyprázdňujete do ich sídliskových kontajnerov?
Nie je im to úplne ukradnuté, ale zatiaľ sa nám stalo asi len štyrikrát, že s tým mal niekto problém. V troch zo štyroch prípadov, keď sme im vysvetlili, odkiaľ odpad pochádza, že nepochádza z mojej milionárskej podnikateľskej činnosti, ale že je priamo z odpadkového koša, do ktorého svoj odpad vyhadzuje aj ten konkrétny človek a jeho susedia, tak sme sa nejako pochopili a dočasne nás tolerujú. V podstate tí ľudia, ktorí tam bývajú, sa podieľajú takto nepriamo na našom projekte, za čo sme im veľmi vďační. Pretože za iných okolností by sme ten odpad nemali ako zlikvidovať.
Je naozaj problémom nedostatok košov alebo skôr ich zlé umiestňovanie?
Je to kombinácia oboch. U nás existuje údajne taká norma, že sa umiestňuje určitý počet košov na určitý počet obyvateľov na určitej ploche. Opiera sa to vyslovene len o predstavu, že takto ten svet funguje. V skutočnosti je však tých košov v Bratislave veľmi-veľmi málo, bez ohľadu na to, či ide o pešiu zónu alebo o perifériu. Zároveň sú umiestňované zle. To znamená, že je veľmi vzácne napríklad vidieť odpadkový kôš na prechode pre chodcov, čo je jedno z miest, kde sa zvykne pohybovať najviac ľudí. Pokiaľ ide o koše na autobusových zastávkach, tie sú maličké, majú uzučké otvory. Dopravný podnik totiž tvrdí, že oni vypravujú autobusy a s odpadkami nemajú nič, ich koše sú len na cestovné lístky. To je samozrejme nezmysel.
Kde sa teda robí najväčšia chyba?
Existuje tu veľa legiend typu, že nemá zmysel umiestňovať koše do oblasti, kde sú iba rodinné domčeky alebo pod paneláky, lebo potom tam ľudia vyhadzujú svoj domáci odpad. Umiestnenie našich košov v okolí rodinných domov dokazuje, že sú vyťažené rovnako intenzívne, ako koše, ktoré sú na hlavných komunikáciách. Snažíme sa samosprávu trošku naučiť, aby svoje argumenty alebo predstavy o tom, ako svet funguje, opierala o konkrétne dáta a skúsenosť, nie o vlastné pocity. My to na rozdiel od nich vieme lepšie, pretože sledujeme, ako sa koše plnia.
Z akej koncepcie vychádzate pri umiestňovaní košov vy?
Vychádzame zo skúsenosti zo zahraničia, spravili sme si taký malý rešerš na internete, akým štýlom umiestňujú svoje koše rozvinutejšie mestá. Zistili sme, že ich umiestňujú práve na prechodoch pre chodcov, na autobusových zastávkach, v pešej zóne a taktiež vo väčšej kvantite. Nie je nič nezvyčajné, keď vidíte v civilizovanom meste kôš na každých desiatich metroch. Už úplné sci-fi pre nás je, že tieto koše navonok vyzerajú veľmi skromne, ale v skutočnosti sa pod zemou nachádza veľký kontajner, takže sa nemusia vyprázdňovať tak často a zvládnu obrovský nápor odpadu. Často majú objem aj tisíc litrov. U nás je teória, že musí byť čo najmenší a musí mať čo najmenší otvor, aby sa tam nezmestili plastové fľaše a igelitky, ale v zahraničí je skôr tendencia robiť väčšie nádoby s pohodlnými otvormi. Aby sa nestávalo, ako u nás, že človek sa ponáhľa, chce odpad rýchlo vyhodiť a netrafí do otvoru. Potom to končí na zemi.
Sú koše také drahé, keď je ich stále málo?
Vôbec nie. Rozprávame sa tu o nákladoch 100 eur na jeden kôš, s tým, že náklady na vyprázdňovanie sú minimálne. Jedna z vecí, ktoré som sa naučil pri svojej činnosti je, že veľmi často tie problémy nie sú o peniazoch, ale o mentálnom nastavení. Či ten konkrétny politik, úradník, starosta to považuje za dôležitú vec, ktorej je ochotný venovať svoj čas. Sú to úplne drobné náklady a vždy je lacnejšie mať viac košov, ako potom odstraňovať väčšie znečistenie alebo nedajbože čierne skládky.
Z čoho pramení vážny problém Bratislavy s čiernymi skládkami? Prečo ich je toľko?
To je veľmi zložitá otázka, má to svoje subjektívne aj objektívne dôvody. Subjektívne sú tie, že ľudia často nemajú k dispozícii dostatočné možnosti na to, aby sa svojho odpadu dokázali legálne zbaviť. Kontajnerové stojiská menia na skladiská rôzneho nábytku či starých záchodov, pretože keď si starší človek rekonštruuje byt a nemá k dispozícii veľké auto, nemá si tie veci ako odviezť. Ďalej u nás jednoducho neexistuje povedomie o tom, že ja ako obyvateľ sa podieľam na tom, ako mesto vyzerá, funguje, čo ukazuje návštevníkom a turistom. Ľudia nemajú vzťah k verejným priestorom, preto všade okolo seba vidíme špaky a množstvo odpadkov. Čierne skládky sú už len o tom nájsť si tmavý roh, kde ma nikto nevidí a tam už len vysypem vlečku čohokoľvek, čo už nepotrebujem.
Foto: Marianna Mikešová, Pravda.sk
A čo objektívne dôvody?
Na to, aká je Bratislava obrovské a rozľahlé mesto, má extrémne nízke množstvo zberných dvorov. Zberné dvory by mali byť miesta, do ktorých človek odvezie to, čo nepotrebuje, či už nábytok alebo stavebný odpad. V Bratislave momentálne máme jeden jediný celomestský zberný dvor, do ktorého môže prísť len ten, kto tu má trvalý pobyt. Keď si vezmeme, že v hlavnom meste býva aj 100 – 200-tisíc ľudí, ktorí tu nemajú trvalý pobyt, tak tí momentálne nemajú legálnu možnosť ako sa zbaviť odpadu. Môžu si ho akurát tak odviezť späť, odkiaľ prišli alebo musia nájsť nejakého Bratislavčana s trvalým pobytom, ktorý im to odvezie. A tým, že je taká nízka koncentrácia zberných dvorov, tak jednoducho sa stáva, že niekto je ochotný vyniesť štyri pneumatiky tri kilometre do lesa, lebo je to pre neho jednoduchšie. Systém je jednoducho nastavený tak, že skládkovaniu pomáha.
Zároveň aj ten jediný zberný dvor je veľmi prísne nastavený, napríklad vás odtiaľ môžu vyhodiť len preto, že odpad, ktorý ste priniesli, je znečistený alebo keď majú pocit, že nie ste z Bratislavy. A to jednoducho potom vytvára priestor na šikanovanie, ale aj na korupciu. Chodia tam potom ľudia s papierikmi a bankovkami, aby sa toho svojho odpadu mohli zbavovať, lebo inú možnosť nemajú. Aby sme vedeli, ako to môže lepšie fungovať, stačí ísť do Viedne. Tá je rozlohou menšia ako Bratislava a má 12 veľkorozmerných zberných dvorov, z toho každý jeden je väčší ako ten náš. Sú rovnomerne rozmiestnené po celej Viedni a môže tam ísť podnikateľ, čo u nás nemôže, rovnako ten, kto tam nemá trvalý pobyt, ale kľudne aj imigrant z Tuniska.
Mesto New York napríklad poskytuje bezplatný týždenný odvoz veľkorozmerného odpadu z ulíc mesta…
Áno, toto funguje vo veľkom množstve miest, dokonca to do roku 2007 fungovalo aj v Bratislave (V roku 2007 došlo k preneseniu zodpovednosti za zber veľkorozmerného odpadu zo samospráv na bytové družstvá. Dovtedy spoločnosť OLO raz týždenne likvidovala veľkorozmerný odpad uložený pri kontajnerových stojiskách, poznámka redakcie). Je to úplne jednoduchý nástroj na to, aby nevznikali čierne skládky. Dá sa to otočiť aj na ziskovú vec, napríklad, že tá služba vyhodený nábytok zrenovuje a potom ho špeciálne obchody predávajú za super ceny. Takto to napríklad funguje na Islande, kde jedna mestom vlastnená spoločnosť dáva takýto odpad do poriadku a predáva ho napríklad študentom. Všetci sú spokojní a zároveň to postupuje na najvyšší stupeň narábania s odpadkom, ktorým je hľadanie spôsobu, ako ho znovu využívať. My sme momentálne ešte len v štádiu, keď väčšina odpadu končí na skládkach a ľuďom sa snažíme vysvetliť, že nemajú hádzať odpadky po zemi. Takže sme niekoľko krokov pozadu, ale niekde sa to začať musí.
Nie je jedným z riešení aj úspešnejšie chytanie ľudí, ktorí čierne skládky vytvárajú?
Samozrejme. Nedá sa to riešiť tak, ako keď minister minister životného prostredia oznámil, že sa zvýšia pokuty za vytváranie čiernych skládok. Je úplne jedno, aká je pokuta, keď je taká nízka vymožiteľnosť. Pýtal som sa na magistráte, či niekedy niekoho chytili, ako robí čiernu skládku. Nevedeli mi na to odpovedať. Takže pokiaľ neexistuje aspoň jeden exemplárny prípad, keď za to nejaký podnikateľ dostal škaredú pokutu, tak ostatní vedia, že je to vlastne úplne jedno. Riešiť sa to dá viacerými spôsobmi, jedným z nich je navrhnutie objektívnej zodpovednosti za odpad. To funguje napríklad v Spojených štátoch amerických, kde spravili jedno skvelé video. Policajtka mala podnety, kde sa nachádzajú vyhodené odpadky, prišla k tým kopám vriec, otvorila ich a hľadala akýkoľvek osobný údaj na bločkoch, listoch, faktúrach. Akonáhle našla údaj kohokoľvek, tak toho človeka škaredo pokutovali.
Podarilo sa vám v riešení problému skládok nejako pokročiť?
Minulý rok sme veľmi intenzívne lobovali u pána exprimátora (Milana Ftáčnika, poznámka redakcie) za to, aby sa zvýšilo množstvo peňazí, ktoré ide na likvidáciu čiernych skládok. Podarilo sa nám presadiť, že prostriedky sa zvýšili zo sumy 14-tisíc eur, čo je smiešna suma, na 54 900 eur, čo je tiež smiešna suma, ale aspoň niekoľkonásobne vyššia. Keď sme si pozreli záverečné čerpanie rozpočtu z minulého roka, zistili sme, že tieto prostriedky boli vyčerpané len na 31 percent. Skoro som spadol zo stoličky a len to vo mne podporilo argument, že mnoho problémov v tomto meste nie je o peniazoch, ale o tom, že buď úrady nedokážu peniaze efektívne míňať alebo úradníci nie sú schopní efektívne pracovať. Pretože keď si vezmeme, koľkokrát sa opakuje téma peňazí a že sa to nedá, tak tu máme konkrétny prípad, keď peniaze sú, ale aj tak sa to nerobí. Len vďaka nasadeniu dobrovoľníkov a ľudí, ktorí majú plné zuby toho, ako to tu vyzerá, sme sa dostali do stavu, keď množstvo odpadu už nepribúda ako po minulé roky.