Dnes tu funguje už len jediná, v časti Zabudišová. Nedávno ju dobrovoľníci prebudili k životu po tridsiatich rokoch spánku.
Pôvodne tu sušili len slivky, a tie sa potom vo veľkých množstvách vozili do Viedne a Budapešti.Marián Maruška, majiteľ sušiarne
Malý biely domček s plechovou strechou sa nachádza pod lesom, hneď vedľa poľnej cesty. Z jednej strany má drevené dvere, z opačnej strany zadymený otvor, ktorým sa kúri v peci. Patrí dôchodcom Mariánovi a Veronike Maruškovcom, ktorí bývajú kúsok ďalej. Podľa ich rozprávania túto sušiareň postavili niekedy koncom 19. storočia, ale jej predchodkyňa fungovala už za Márie Terézie.
„Pôvodne tu sušili len slivky, a tie sa potom vo veľkých množstvách vozili do Viedne a Budapešti. Inak sa sušilo pre okolité rodiny, ktoré zase na odplatu pomohli pri poľných prácach, bola to taká vzájomná výpomoc,“ hovorí Marián Maruška (64), majiteľ sušiarne.
Ovocie v nej sušili až do roku 1984. Vtedy prišla šarka, nebezpečné vírusové ochorenie sliviek, ktorá zničila väčšinu sliviek v okolí. Prestalo sa tu sušiť a sušiareň chátrala. Je to takzvaná nabíjanica, postavená z hliny a kameňa.
Maruškovci na nej v roku 1990 vymenili poškodenú strechu, a tak ju zachránili pred rozpadnutím. Inak by sa rozsypala a zanikla, tak ako zanikli všetky ostatné sušiarne v Zabudišovej a okolí, a tých tu bývalo okolo tridsať.
Vlani prišli za Maruškovcami ľudia z občianskeho združenia Pre prírodu s návrhom, že ju opravia, ak ju budú majitelia využívať a sušiť v nej ovocie aj iným záujemcom. Majitelia súhlasili, a tak sa dobrovoľníci pustili do práce. Za mesiac sa ich tu vystriedalo asi štyridsať. Kresali dubové trámy, opravili strop a krov, postavili novú pec, ktorá má miestne pomenovanie šiša, vyrobili nové liesky na sušenie ovocia, stavbu omietli podľa starej technológie hlinenou omietkou a upravili okolie sušiarne.
Občianske združenie Pre prírodu pred dvomi rokmi v rámci projektu Bielokarpatský ovocný poklad mapovali staré odrody ovocných drevín, zaznamenali takmer tri stovky krajových odrôd jabloní a hrušiek, pričom z niektorých sa zachoval už len jediný strom.
„Biele Karpaty sú špecifické práve výskytom ovocných drevín, snažíme sa, aby zachovanie odrôd bolo čo najprirodzenejšie. A prirodzené je to vtedy, keď tieto ovocné stromy obyvatelia aj využívajú. Sušenie je jedným zo spôsobov, ako ich využiť. A využili sme aj to, že sušiareň v Zabudišovej je kultúrnym dedičstvom, má viac ako sto rokov. Je to objekt, ktorý stojí za záujem, a nie je za plotom, takže verejnosť má k nemu prístup,“ zdôraznil Bruno Jakubec z občianskeho združenia Pre prírodu.
Sušiareň otvorili 19. septembra a odvtedy v nej usušili asi 600 kilogramov ovocia. Ľudia sem vozia ovocie najmä z Bošáckej doliny, ale aj zo širšieho okolia. Správa o otvorení klasickej sušiarne a rýchlo rozšírila, a už ju boli vyskúšať aj ľudia z Nového Mesta nad Váhom, Piešťan, Trenčína či Púchova.
„Sušiareň má kapacitu okolo 150 kilov, keď sa naplní plná. Na jednu liesku sa zmestí asi osem kilogramov. Jablká sa sušia 24 až 36 hodín, slivkám to trvá trošku dlhšie, pretože sú v šupke, a tá neprepúšťa vodu. Stavba nemá komín, prikladá sa zo zadnej strany, kde sa jedným otvorom prikladá aj vypúšťa dym. Keď je sušiareň zatvorená, vo vnútri je teplota 100 až 120 stupňov,“ hovorí o sušiarni Marián Maruška. Je technik a technické údaje sú preňho dôležité.
Pre jeho manželku je dôležitá chuť a vôňa, vraví, že má radšej sušené ovocie ako to v tekutom stave. A je oveľa chutnejšie ako to z elektrickej sušičky. Pripomína jej časy detstva, keď to tu fungovalo ešte po starom.
tedy sušili takmer výlučne slivky, bez nich si ani nevedeli predstaviť Vianoce. A veľkou pochúťkou boli špeciálne sušené slivky, z ktorých vytlačili kôstku a tú nahradili jadierkom z orecha. Teraz sušia okrem sliviek aj jablká a hrušky, a tie jej najviac chutia.