Netradičný, ale vo svete nie úplne nový, spôsob liečenia priniesli do levočskej nemocnice súčasný primár Oddelenia všeobcenej a úrazovej chirurgie Edward Huľo a jeho zástupca Ľubomír Strelka, ktorí predtým pracovali v nemocnici v Martine.
„Ide o metódu, v rámci ktorej sa mušie larvy prikladajú na ranu pacienta a odstránia z nej mŕtve tkanivo, ktoré by sa inak muselo odstrániť chirurgicky alebo liečiť za pomoci antibiotík,“ vysvetľuje Huľo. Liečba je, na rozdiel od chirurgického zákroku či ošetrení po ňom, nebolestivá.
„Funguje to tak, že larvy sa pohybujú na rane, vylučujú sliny, ktoré obsahujú enzýmy, teda látky rozpúšťajúce mŕtve tkanivá, a menia ich na tekutú formu, ktorou sa larvy živia,“ opísal Huľo. Larvy sa podľa chirurgov môžu dávať na rany dvomi spôsobmi. Prvým je ich voľné umiestnenie na spodinu rany, okolo ktorej sú zábrany, aby sa larvy nerozliezali po zdravých tkanivách.
Pacient v tomto prípade pohyb lariev môže cítiť. Druhým je ich umiestnenie v tzv. retenčnej klietke. Ide o akési vrecúško s drobnými otvormi, do ktorého sú larvy vložené, no po rane sa nerozliezajú. Cez otvory v klietke dokážu rozpustiť enzýmy a tráviť mŕtve tkanivo. V oboch prípadoch ide o bezbolestný postup.
Do klietky, resp. na ranu, sa podľa primára Huľa dáva sto alebo dvesto lariev. „Žijú maximálne 72 hodín, po tom ako sa nasýtia, uhynú. Väčšinou však žijú kratšie, 24 až 48 hodín. Keď sa prikladajú na ranu, majú veľkosť jeden až dva milimetre, po nasýtení jeden a pol až dva centimetre,“ zdôraznil primár.
Jeho zástupca Strelka dopĺňa, že larvy musia byť v sterilnom prostredí a tak sa aj aplikujú na ranu. Nemocnica však nemá kapacity na uskladňovanie lariev. „K dispozícii sú v Ústave zoológie SAV v Bratislave, odkiaľ ich v prípade potreby sterilne zabalené privezie do Levoče kuriér. Potom ich môžeme aplikovať pacientovi,“ konštatuje Strelka.
Na ranu sa dávajú ambulantne, pacient potom môže odísť domov. Keď sa o deň či dva vráti a je to potrebné, postup sa môže zopakovať. Obaja chirurgovia však zdôrazňujú, že nejde o nejaký rozšírený spôsob liečby.
„Mesačne robíme larvovú terapiu u jedného až dvoch pacientov. Niektorí ju odmietajú z etických dôvodov, iným v tom bráni strach,“ hovorí ďalej primár. Táto metóda je podľa neho vhodná u pacientov s chronickými ranami, preležaninami, vredmi predkolenia a v prípadoch dlhodobo nehojacich sa rán. Každému pacientovi, ktorý má chronickú ranu, ju však aplikovať nemôžu.
Dvojica chirurgov nepriniesla do levočskej nemocnice len liečbu larvami, ale aj ďalšie inovatívne metódy v oblasti liečby či komunikácie s pacientom. Chystajú zavedenie ozónovej terapie pri hojení rán a do praxe už stihli zapracovať komunikáciu s pacientom za pomoci tabletov a ipadov.