Bývalého športovca od detstva fascinovali krásy Slovenska a túžil ich vidieť na vlastné oči. Niektoré kúty krajiny stihol prejsť v mladosti, no zďaleka to neboli všetky. A to chcel napraviť. „Keď som od roku 2010 išiel do dôchodku, povedal som si, že je načase plniť si sny. Rozhodol som sa, že Slovensko prejdem na bicykli. Navštívim každú jednu obec a mesto, ale aj okresné úrady, sídla vyšších územných celkov, informačné strediská, kaštiele, hrady a iné pamätihodnosti. Obzvlášť som chcel na vlastné oči vidieť každý zo slovenských drevených kostolíkov. Toto sa mi už podarilo, posledný kostolík, ktorý som navštívil, bol v obci Kozelník v okrese Banská Štiavnica,“ hovorí Holub.
Dôchodca si dal na splnenie svojho sna termín osem rokov. Stihne to však skôr. „Ku koncu októbra tohto roku mám precestovaných viac ako 2 500 miest a dedín, ostáva mi ich ešte navštíviť asi 410,“ zdôrazňuje. Verí, že to stihne v priebehu budúceho roka, teda minimálne s dvojročným predstihom oproti pôvodnému plánu. Na cesty vyráža na etapy. Asi dva týždne je na cestách, potom sa vráti domov. Pár dní si oddýchne a pokračuje v púti. Prejazdený má už celý sever Slovenska, zostáva mu ešte navštíviť niektoré južné časti. Počas ciest už nechýba nikomu. Je vdovec a deti má dospelé, žijú v zahraničí. Svoje cesty financuje z dôchodku, ale počas návratov domov si na ne zarába ako brigádnik na stavbách.
Z každej obce a z každého mesta, ktoré Holub navštívi, si vozí suveníry. U každého starostu a primátora si vypýta odtlačok obecnej pečiatky, dostáva pohľadnice, kľúčenky, magnetky, niekde mu podarujú publikácie o obci. „Mám už toho doma obrovské množstvo. Keď sa mi suveníry na cestách nahromadia, posielam si ich domov poštou. Keď svoju púť skončím, zriadim z nich doma múzeum. Bývam sám, v dome mám osem izieb, takže mám kde,“ vysvetľuje. Z putovania Slovenskom si robí aj fotodokumentáciu. Na cestách prespáva, ako príde. Niekedy je to na autobusovej zastávke, niekedy mu ponúknu strechu nad hlavou starostovia.
Foto: Štefan Rimaj, Pravda
Bicyklujúci turista nemeria prešliapané kilometre. „Tie ma nezaujímajú. Dôležité je, aby som mal každú obecnú pečiatku. Veľakrát sa mi stalo, že som pri návšteve obce nestihol starostu a musel som sa tam vrátiť. Jednu z obcí som preto navštívil hádam aj desaťkrát,“ smeje sa. Ak má však podľa vlastných slov zrátať prejazdené kilometre, hovorí, že možno už pomyselne obišiel aj zemeguľu. Najdlhšia trasa, ktorú absolvoval za deň, merala 245 kilometrov. Prešiel vtedy z Vranova nad Topľou do Medzilaboriec, pokračoval cez Sninu, Sobrance i Michalovce. Bolo to vlani. Z domu vraj vyrazil o piatej ráno a vrátil sa o jedenástej večer.
Domov si však nosí nielen suveníry, ale aj zážitky. Veľmi veľa bolo tých dobrých, no našli sa aj horšie. „V roku 2011 ma na ceste zrazilo auto. Mal som tri zlomené rebrá a niekoľko týždňov som maródil. Nebol to jediný pád. Cestou do Harmanca mi do oka vletela muška, nato som zletel z bicykla a dochrámal sa tak, ako nedávno na pretekoch Peter Sagan,“ spomína. Zážitkov má vraj obrovské množstvo. „Raz som o nich doma hovoril s kamarátom. Stihol som však len časť. Keby som mal spomenúť všetky, v obývačke by sme sedeli asi tri roky,“ poznamenáva s úsmevom. Nenechá si ich však len pre seba. Keď púť Slovenskom dokončí, chce o svojej ceste vydať knihu.
Momentálne je doma, no už ho to opäť ťahá na cesty. Hovorí, že asi tak o jeden-dva týždne sa vydá bicyklom na juh stredného Slovenska. Do okresov Lučenec a Rimavská Sobota, kde je ešte niekoľko obcí, v ktorých nebol.
Holub žije v dedinke Poša na východnom Slovensku, ktorá má necelých deväťsto obyvateľov. Jej starosta Tadeáš Malý je na výkon svojho rodáka veľmi hrdý. „Robí nám skvelú reklamu, lebo putovaním nezviditeľňuje len seba, ale aj našu obec. Snažíme sa mu pomôcť aspoň tak, že na úrade sme mu nápomocní pri rozmnožovaní máp či iných vecí, ktoré potrebuje na cestu,“ podotýka starosta. Začiatkom budúceho roku chce starosta po dohode s Holubom zorganizovať výstavku jeho suvenírov z ciest aj s výkladom bicyklistu v kultúrnom dome v Poši. Malý verí, že akcia zaujme nielen miestnych, ale aj ľudí z okolia.