Dušou celého podujatia, ktoré už šestnásty rok organizuje rakúske Združenie odbojárov a obetí fašizmu, je sympatická blondýna Claudia Kuretsidis-Haiderová z Výskumného strediska pre povojnové súdne konania vo Viedni. Na túto tému už napísala niekoľko kníh. Samozrejme, zaujali ju aj šesť tzv. Engerau (Petržalka) procesov, ktorá sa konali vo Viedni od leta 1945 až do roku 1954. Celkovo dostalo povraz deväť zločincov – nie nemeckých, ale rakúskych dozorcov.
Opäť sa niekto na Slovensku snaží tvrdiť, že celý holokaust je veľký výmysel a že prinajmenšom Slovensko s ním nemá nič spoločné. Akoby 70-tisíc slovenských Židov odišlo dobrovoľne na „odborársku dovolenku“ do nacistických lágrov smrti. Po dôkazy, ktoré vyvracajú túto lož, netreba už cestovať do poľského Osvienčimu, či rakúskeho Mauthausenu. Od januára máme Múzeum holokaustu aj na Slovensku – v barakoch bývalého pracovného tábora, ktorý sa po Povstaní stal spolu s ďalšími zariadeniami tohto typu akousi predvstupnou bránou do himmlerovského pekla.
Priamo jedno také peklo, hoci menších rozmerov, mala ľudácka vláda, ktorá sídlila v budove dnešnej Filozofickej fakulty Univerzity Komenského, doslova priamo pred očami. Na opačnom brehu Dunaja v hostinci Leberfinger zriadili v novembri 1944 nemeckí nacisti jednu z častí „dočasného pracovného tábora pre maďarských Židov“. Bolo to teda na slovenskej pôde, hoci predtým Petržalku Tisov najväčší idol Hitler spolu so starobylým Devínom okupoval. A neboli to „iba“ maďarskí Židia, lebo medzi zachovanými menami obetí nájdeme aj mužov z Košíc, Lučenca, Levíc, či Dunajskej Stredy, teda z územia, ktoré si pre zmenu „prepožičal“ iný Tisov spojenec Miklós Horthy.
Bola to veľká chyba, povedal pred pietnym aktom rakúsky veľvyslanec na Slovensku Helfried Carl, že sme na tieto súdne procesy akosi rýchlo zabudli a desaťročia skrývali svoju spoluzodpovednosť za heslo: Rakúsko bolo prvou obeťou nacistického Nemecka. Až odhalením minulosti prezidenta Kurta Waldheima v SA, Rakušania pristupujú k najnovším dejinám sebakritickejšie.
Prítomní ocenili aj účasť a príhovor maďarskej veľvyslankyne Évy Czimbalmosné Molnárovej, lebo v predchádzajúcom ročníku tu Maďarsko nik nezastupoval. Jej izraelský kolega Zvi Aviner Vapni pochválil otvorenie múzea v Seredi. V súvislosti s tým, ako niektorí mladí Slováci hlasovala v marcových voľbách, zdôraznil, že kľúčom k problému je vzdelanie. Bez neho nielenže plne nepochopíme, čo sa udialo v minulosti, ale ani neodhadneme nebezpečenstvo, ktoré hrozí súčasnej civilizácii.
Hoci bol tábor v Petržalke „len“ pracovný s tým, že väzni mali pomáhať pri budovaní tzv. juhovýchodného valu proti postupujúcej Červenej armáde, smrť a zabíjanie tu boli na dennom poriadku. Mnohí zamrzli alebo zahynuli na črevné choroby a hlad, lebo aj v tuhých mrazoch pracovali polonahí, v ubytovniach sa nekúrilo, stravu tvorila iba melta bez cukru a varená repa.
Za malé priestupky ich zastrelili, alebo šetriac náboje hlavy im rozťali krompáčmi. Nacisti viacerých pochovali za živa – keď masový hrob v apríli 1945 československé úrady exhumovali, mnohým našli v pľúcach hlinu.
Na Zelený štvrtok 29. marca 1945 sa zvyšok, vyše tisíc väzňov vydal na tzv. pochod smrti na západ. Tých, čo nevládali, dozorcovia na mieste zavraždili. Starí Petržalčania si spomínali, že cesta okolo dnešnej Matadorky bola vtedy posiata mŕtvolami. V Altenburgu Židov naložili na vlak do 200 kilometrov vzdialeného Mauthausenu. Do obávaného likvidačného tábora 22. apríla došla len menšia časť. Málokto sa 3.mája dočkal oslobodenia americkou armádou.