Aký bol život „barónky“ Szirmayovej? Odpoveď na túto otázku hľadala dokumentátorka múzea v Kežmarku Ivana Ščensná. Tá ju spoznávala cez rozhovory so staršími obyvateľmi, ktorí barónku poznali. Pomohli aj archívne materiály z Levoče. „Zachovalo sa desať denníkov, ktoré Hedviga napísala v maďarskom jazyku. Niektoré z nich sa podarilo preložiť, čo dotvorilo obraz o jej osobnosti,“ hovorí Ščensná.
Foto: Štefan Rimaj, Pravda
Hedvige Márii Szirmayovej prischol prívlastok patrónka umenia a kultúry v Kežmarku. „Mala zmysel pre estetično, čo prehĺbila štúdiom dejín a vypracovala sa na znalkyňu umenia,“ vysvetľuje dokumentátorka múzea. Zdobili ju vyberané spôsoby, mala romantického ducha, veľa cestovala a do Kežmarku priniesla zo svojich ciest viacero obrazov a predmetov umeleckej hodnoty.
Pochádzala zo starobylého šľachtického rodu Szirmay, ktorého korene siahajú až do 14. storočia. Narodila sa 17. januára 1895 v maďarskej Nyiregiháze, jej rodičia patrili do nižšej šľachty, podobne ako ona. Titul barónka jej nikdy neprislúchal, napriek tomu ju ľudia tak volali. Podľa archívnych záznamov navštívila najmenej jedenásť krajín Európy, učarovalo jej najmä Taliansko, Rím a Neapolský záliv. Zaužívaným zvyklostiam sa vymykala aj tým, že celý život bola nezávislá a cestovala sama. Po partnerovi a rodine nikdy netúžila. Jeden krok k manželstvu však urobila.
„Ako 33-ročná sa vydala za baróna Karola Stipsita, jej manželstvo malo len krátke trvanie a po niekoľkých hodinách bolo anulované. Svoju slobodu si zachovala až do smrti,“ odkrýva niť histórie Ščensná. Čo stálo za takým krátkym pokusom o manželstvo, sa nevie, kolujú okolo toho len neoverené reči. Podľa nich sa vydala len kvôli titulu, iní zase hovoria, že jej láskou bol prírodovedec Ernest Bethlenfalvy z Huncoviec. Niečo pravdy by na tom byť mohlo, pretože Hedvigu pochovali do rodinnej hrobky Goldberger – Bethlenfalvy na cintoríne v Kežmarku.
Foto: Štefan Rimaj, Pravda
Rodina Szirmayovcov vlastnila viaceré majetky, tie jej po druhej svetovej vojne skonfiškovali na základe Benešových dekrétov. Dom v Kežmarku sa Hedvige podarilo zachrániť tým, že prijala československé občianstvo. Po vojne sa jej žilo ťažko, musela chodiť na nútené práce a peniaze získavala aj predajom majetku. Na ľuďoch si veľmi cenila čestnosť a dobrotu. Bola zbožná a spomienkami sa rada vracala do minulosti. V Kežmarku sa aktivizovala v oblasti kultúry. „Snažila sa o zachovanie a obnovenie umelecko-historických pamiatok v meste. Upozorňovala na premaľované nápisy na pôvodných budovách, na zničené náhrobné kamene na historickom cintoríne,“ poznamenáva Ščensná. Snom Hedvigy bolo tiež, aby po smrti bolo v jej dome zriadené múzeum.
Foto: Štefan Rimaj, Pravda
„Barónka“ viedla posledné roky života podľa riaditeľky múzea v Kežmarku Eriky Cintulovej skromný život. Pomáhali jej príbuzní a známi. Zomrela 8. februára 1973 vo veku 78 rokov. „Je smutné, že väčšina z jej zbierok a zariadenia domu skončila v súkromných rukách. Časť je v našom múzeu,“ podotkla riaditeľka.
Aby sa na ženu, ktorá milovala umenie, nezabudlo, zorganizovali výstavu na jej počesť. Na nej prezentujú zachované časti jej domu, obrazy a predmety, ktoré súvisia s jej životom. Výstava potrvá do 11. novembra. Barónkin dom dnes patrí mestu, nachádza sa tam informačná kancelária, výstavná sieň i salónik primátora, v ktorom vítajú Kežmarčania vzácne návštevy.