Foto: Viera Hebertová, Pravda
Letné paralympijské hry v Riu boli pre slovenských reprezentantov viac ako úspešné. Do Brazílie cestovala síce historicky najmenšia skupina športovcov, vrátili sa však s rekordným počtom medailí. Na pôdu školy, kde mnohí študovali a so športom aj začínali, sa však neprišli iba chváliť, ale najmä motivovať možno ďalšiu generáciu úspešných, keď nie športovcov, určite ľudí.
„Medaila je iba čerešnička na torte, oveľa dôležitejšia je cesta za ňou. Nie je jednoduchá, ale je úžasná. Stretnutia, tréningy, prekonávanie prekážok. Nielen v športe, ale aj v iných aktivitách,“ povedal na úvod predseda Slovenského paralympijského výboru Ján Riapoš. Cieľom je aj otvoriť ďalšiu diskusiu, ako vytvoriť lepšie podmienky pre hendikepovaných športovcov. A v neposlednom rade ukázať mladým cestu. „Slovensko so ziskom 11 medailí skončilo v hodnotení krajín na 24. mieste. Teda nielen finančné prostriedky sú hlavným ukazovateľom toho, aby športovci boli úspešní, ale je to aj odhodlanie a nadšenie,“ dodal Riapoš, ktorý je aj aktívnym športovcom.
Šport je drina
Športovci si musia účasť na paralymijských hrách vybojovať a dojem, že tam dostane medailu každý, je na míle vzdialený od reality. Mnohí dnes úspešní paralympionici našli silu do života práve vďaka škole na Mokrohájskej a prostrediu, ktoré vytvára. To, že úspešní reprezentanti prišli medzi mládež, preto nie je prekvapením.
„Mali sme pocit, že táto akcia by mohla pomôcť naštartovať aj mladšiu generáciu budúcich športovcov, pomôcť našim žiakom, rodičom aj verejnosti. Aby sa na problematiku hendikepovaných nazeralo inak. Aj oni totiž dokážu robiť obrovské veci, dokážu hrdo reprezentovať Slovensko. Myslím si, že celá spoločnosť by si od týchto ľudí mohla brať príklad a že môžu byť pre nás všetkých veľkou inšpiráciou,“ uviedol riaditeľ školy Andrej Lackovič.
Foto: Viera Hebertová, Pravda
Nejde však iba o šport, aj keď ten je pre ľudí so zdravotným znevýhodnením veľkou pomocou. Princíp je rovnaký aj v iných oblastiach. Ide o pevnú vôľu, ochotu na sebe tvrdo pracovať a snažiť sa v sebe nájsť svoj potenciál. Tento princíp podľa Lackoviča funguje nielen v športe, ale aj v živote, pokiaľ sa chce človek presadiť. „Pre nás je veľmi dôležité ukázať študentom, ktorí majú rôzne zdravotné problémy a takisto ich rodičom, že je treba sa pozitívne pozerať do budúcnosti. Títo ľudia, ktorí nás navštívili, sú skvelým príkladom,“ dodal.
Foto: Viera Hebertová, Pravda
Spojená škola na Mokrohájskej je unikátna v tom, že aplikuje tzv. opačnú inklúziu. Medzi žiakov s hendikepom integruje zdravé deti. Projekt úspešne fungoval desať rokov na tamojšom gymnáziu a preto sa rozhodli ho aplikovať na všetky súčasti školy.
„Dnešnú spoločnosť nastavujeme tak, že bude bezproblémová, čo je zlé očakávanie a potom sa čudujeme, že mladá generácia nevie riešiť problémy. Potrebujeme s ňou pracovať tak, aby bola pripravená riešiť akýkoľvek problém, ktorý prináša život a paralympionizmus nielen slovenský má túto obrovskú motivačnú úlohu, pretože ukazuje príbehmi paralympionikov, že prekonať sa dá čokoľvek na svete, čo vás v živote postretne,“ dodal Ján Riapoš.
Popasovať sa so životom
Ján Riapoš po autonehode v roku 1993 prestal chodiť aj hýbať rukami. Najmä v rámci rehabilitácie sa začal venovať stolnému tenisu. „Keby ktokoľvek z vás prišiel po úraze za mnou a povedal mi, v období, keď som vôbec nehýbal rukami, že Jano, ty pôjdeš v roku 2004 na paralympiádu do Atén a vyhráš zlatú medailu, tak sa mu vysmejem do očí a poviem mu, že je blázon a že to nie je možné,“ spomína úspešný športovec, ktorý napokon za svoju kariéru získal štyri zlaté a jednu striebornú medailu. Paralympiáda v Riu bola už jeho šiestou. Šport je podľa neho cesta, ako udržať organizmus v kondícii a najmä zaradiť pohyb do svojho života, za čo si vyslúžil veľký potlesk publika.
Foto: Viera Hebertová, Pravda
Alena Kánová vraví, že k stolnému tenisu ju priviedol práve Ján Riapoš, keď jej po úraze na liečení v Kováčovej požičal raketu. Za srdce ju však chytil aj curling, v ktorom reprezentovala aj na zimnej paralympiáde v Soči. Na Mokrohájskej začínala aj úspešná strelkyňa Veronika Vadovičová, ktorá z Ria priniesla dve zlaté a jednu striebornú medailu. V telocvični na Patrónke začínali aj dnes úspešní boccisti a pred dvadsiatimi rokmi priniesli tento šport na Slovensko. Medzi nimi sú aj Róbert Ďurkovič, Róbert Mezík, Jakub Nagy či Michaela Balcová.
Atlét Marián Kuřeja bol aktívnym športovcom už pred úrazom. Na paralympiáde v Riu debutoval a hneď získal bronzovú medailu v hode kuželkou. Lukostrelca Petra Kinika prešiel vlak a do života ho vrátil aj šport. Z paralympiády priniesol bronz. Podľa plavkyne Karin Petrikovičovej je plávanie drina, ale tá námaha za to stojí. Strelec Radoslav Malenovský hovorí, že vďaka športu dospel. „Keby mi niekto v čase, keď som mal úraz povedal, že budem cestovať na druhý koniec sveta a budem reprezentovať Slovensko, neveril by som mu,“ dodal. Podľa jeho slov to nie je iba o tom získať placku alebo precestovať svet. Šport je priestor na duchovný rozvoj a už len preto stojí za to. „Pre mňa sa stal zmyslom života, chcem žiť naplno a naplno sa mu venovať. Nehovorte si preto, že sa niečo nedá, ale hľadajte spôsoby, ako sa dá,“ uzavrel za potlesku plnej telocvične.
A koľko nábojov spotrebuje Veronika Vadovičová? Za rok je to 20-tisíc pre malorážku a 20-tisíc pre vzduchovku. A nie, peňazí nikdy nie je dosť.
Paralympiáda
Počiatky paralympiády sa spájajú s rokom 1948, keď doktor Ludwig Guttmann, ktorý emigroval z Nemecka do Veľkej Británie, dostal od kráľovnej za úlohu nájsť spôsob, ako motivovať vojnových veteránov k návratu do života. Prišiel s geniálnou myšlienkou. V čase konania olympiády v Londýne zorganizoval na klinike Stoke Mandeville prvé športové hry pre vozičkárov. Súťažilo vtedy štrnásť mužov a dve ženy.
Medzinárodný paralympijský výbor však vznikol až v roku 1989 a spoločné hry sa konali po prvý raz v roku 1992 v španielskej Barcelone.
Od roku 1993 získali slovenskí paralympionici na letných a zimných hrách 103 medailí.