Desať rokov. Presne toľko trvalo biologičke múzea Monike Gálffyovej, kým sa jej podarilo preskúmať a zmapovať terén s veľkosťou 98 štvorcových kilometrov a kým za pozorovaním vtáctva v tejto oblasti mohla dať definitívnu bodku. V oblasti Gemerskej pahorkatiny zaznamenala 129 druhov vtákov, z toho 90 hniezdičov. Z nich až dvadsať možno považovať za druhy európskeho významu. Do terénu sa púšťala vyzbrojená ďalekohľadom, ktorý približuje desaťnásobne, monokulárnym ďalekohľadom, nárazovou sieťou, krúžkami a najmä trpezlivosťou. V prírode strávila stovky hodín.
„V prvom rade treba povedať, že Gemerská pahorkatina nepatrí medzi chránené územia, no napriek tomu tam nájdeme rozľahlé lesy s tajomnými zákutiami, malebné lúky, údolia meandrujúcich potokov, väčšie i menšie vodné plochy, dedinky, sady, záhrady i úrodné polia. Aj táto pestrosť rôznych biotopov, ktoré sa striedajú na pomerne malom území, spôsobila, že na malej rozlohe tu žije mnoho druhov vtákov,“ hovorí Gálffyová. Terén nezdolávala dlhé roky len kvôli výstave, na ktorej sú výsledky jej práce teraz prezentované, ale najmä preto, že dôkladný systematický výskum takéhoto rozsahu sa v Gemerskej pahorkatine ešte nerobil.
Výskum mal terénny charakter. „Používala som kombinovanú metodiku. Jednou bol odchyt vtáctva do nárazových sietí, druhou metodika sčítania bodového tranzektu, a používala som aj bežný monitoring, teda len som prechádzala územím a zaznačovala všetko, čo vidím. Spomínaná metóda sčítania bodového tranzektu spočíva v tom, že človek si vyberie trasu približne desať kilometrov a stanoví si na nej body vo vzdialenosti 400 až 500 metrov od seba. Pri každom z tých bodov zastane a asi päť minút zapisuje všetko, čo v okruhu sto metrov vidí a počuje a vie to na sto percent identifikovať. Takto prejde všetky body. Túto trasu treba absolvovať dva až trikrát počas hniezdnej sezóny a potom môže vyhodnotiť výsledky. Spočítať druhy, frekvenciu výskytu, dominanciu a podobne,“ vysvetľuje biologička.
Výsledky, ktoré skompletizovala, ju prekvapili. Zaujala ju početnosť druhov vtáctva a aj prítomnosť niektorých, ktoré by sa v Gemerskej pahorkatine bežne vyskytovať nemali. Spomenula strakoša kolesára, keď zaznamenala hniezdiská dvoch párov pri obci Hubovo, či bociana čierneho. „Najrozšírenejšími druhmi vtáctva na tomto území sú podľa môjho zistenia penica čiernohlavá, červienka, čierny i plavý drozd, veľká a belasá sýkorka,“ prezradila Gálffyová.
Desaťročný výskum nebude mať len štatistický charakter, ale v súčasnosti sa s ním môže oboznámiť aj verejnosť. Múzeum sprístupnilo od marca výstavu s názvom Vtáky Gemerskej pahorkatiny, ktorá potrvá do 10. mája. Vtáctvo, ktoré na spomínanom území žije, predstavuje múzeum formou posterov s opísaným priebehom výskumu, fotografií, ale aj preparátov, ktoré sú vo vitrínkach. Preparátov je podľa Gálffyovej viac ako sedemdesiat. „Okrem toho možno na výstave vidieť aj ornitologickú nárazovú sieť a krúžky na značkovanie vtáctva. Pritom púšťame aj nahrávku so spevom vtákov, ktoré sa nám podarilo nahrať,“ dodala biologička, ktorá je aj kurátorkou výstavy.
Gálffyová prezradila, že akýmsi predchodcom výstavy vtáctva boli kurzy vtáčieho spevu, ktoré organizovali v múzeu vlani. Počas štyroch lekcií zoznámili záujemcov so spevom jednotlivých druhov vtákov. Podľa spevu sa naučili identifikovať asi tridsať druhov operencov, ktoré možno bežne vidieť alebo počuť pri prechádzkach lesom, ale aj v mestách či obciach.