„Už je to vyše tisíc kníh asi za tri roky,“ hovorí 36-ročná Gabika. Zo začiatku to bolo možno náročné, no dnes sa v práci so skenerom a počítačom vyrovná profesionálom. Vo vedľajšej izbe sedí za počítačom aj 52-ročný Paľo.
Podrobne číta a prezerá oskenované knihy, ktoré Gabika uložila do počítača. Ich textovú podobu v počítači skontroluje, či je všetko správne, ak nájde chyby, opraví ich. „Sledujem text, každé písmenko, pomlčku, mäkčene, ak chýba text, tak ho podľa knihy doplním, tak aby tam nebola skoro žiadna chyba. Ľudia to budú čítať na internete, takže sa snažím o to, aby texty boli bez chyby,“ hovorí Paľo.
„Takto zároveň prečítam aj dosť veľa, najmä kresťanských kníh. Predtým som toľko nečítal. Teraz prečítam viacej kníh ako za celý predošlý život,“ poznamená päťdesiatnik.
Trpká minulosť
Pavol priznáva, že nemá za sebou len dobrú minulosť. „Ale s Božou pomocou a pomocou dobrých ľudí som sa z toho dostal. Tak sa teraz snažím držať,“ hovorí vyučený stavbár, ktorý sa pre problémy s alkoholom dostal až na ulicu.
Už ani nevie presne, ako dlho tam bol, šesť či sedem rokov. Prišiel o všetko, čo dovtedy mal a budoval. „To spadnete až úplne na dno,“ hovorí muž, ktorý musel bojovať nielen s alkoholom, ale aj s vážnymi zdravotnými problémami so srdcom.
Liečili ho lekári, životnú krízu mu pomohli zvládnuť v žilinskom azylovom dome Štart, kde bol štyri roky. Abstinuje už takmer päť rokov. „To už záleží na každom človeku, teda aj na mne, či sa budem držať,“ dodá Paľo, ktorý teraz býva v dome v Dolnom Hričove, kde žijú aj ďalší sociálne slabší ľudia.
Aj 36-ročná Gabika predtým žila niekoľko rokov v azylovom dome Štart. A ten bol pre ňu skutočným azylom, pred jej ťažkým životným osudom, keď ako mladé dievča zostala bez domova.
V jej prípade to neboli problémy s alkoholom, prečo sa dostala do krízovej situácie, ale problémy v rodine. Hovorí, že s mamou sa dlhšie nestretáva a žiť nemohla ani u otca. Dnes aj ona žije v dome v Dolnom Hričove a hovorí, že sa tam cíti lepšie ako doma. Tam má priateľov, stará sa o krásneho vlčiaka. „Býva sa mi tu dobre, mám pokoj, mám sa kde vyspať, osprchovať,“ povie Gabika.
Foto: Renáta Jaloviarová, Pravda
Našli domov
Dom, kde Gabika a spolu s ňou ďalších 12 ľudí žije, je akýmsi domom na polceste. Jeho obyvatelia boli predtým v azylovom dome, kde sa síce dostali z najhoršieho, no odtiaľ sa už nemali kam vrátiť. Ani nemajú toľko finančných prostriedkov, aby si dokázali platiť nájom či ubytovanie v ubytovni. Mnohí pre zdravotné problémy, ale aj problematickú minulosť majú len veľmi malú šancu nájsť si zamestnanie.
„Snažíme sa nájsť im nejaké miesto. Najlepšie by bolo, keby sa vrátili do rodiny, ale mnoho ráz sa to nedá,“ hovorí páter Humbert, žilinský dominikán.
Aj preto je rád, že takéto miesto – súkromný charitatívny dom, kde môžu žiť, je aj vďaka dobrodincovi v Dolnom Hričove. „Môžu tu bývať a ja by som chcel, aby tu našli aj domov. A zároveň tu majú prácu, ktorá je osožná pre celú spoločnosť,“ dodá dominikánsky páter. Pátri z dominikánskeho rádu s azylovým domom dlhodobo spolupracujú a snažia sa pomôcť ľuďom, ktorí sa v útulku ocitli.
Gabika, ale aj ďalší pomocníci sú dôležitou súčasťou digitalizácie zväčša náboženských historických kníh. Rehoľa dominikánov má množstvo publikácií v Dominikánskej archívnej knižnici v Košiciach, ktoré sa snaží čitateľom sprístupniť na internete.
Ide najmä o staršie knihy do roku 1950. Postupne ich digitalizujú v spolupráci s azylovým domom Štart. Do práce zapojili práve jeho klientov. „Má to veľký a viacnásobný význam. Je to pomoc pre týchto ľudí a je to aj zmysluplná činnosť. Ja som tiež rád, keď zháňam nejakú knihu a nájdem ju na internete. Takže aj my chceme knihy sprístupniť tým, ktorí o to majú záujem,“ dodal páter.
Šanca na reštart
Pavol aj Gabika kedysi žili v žilinskom útulku Štart, v zariadení pre ľudí v núdzi a bez domova. „K nám prichádzajú ľudia, ktorí sa nachádzajú v krízových situáciách,“ hovorí vedúci zariadenia Pavol Chrastina.
Zväčša majú problém s alkoholom, gemblerstvom, sú aj takí, čo prišli o domov. Rodinné väzby sú pretrhnuté a oni nemajú kam ísť. S problémami, ktoré nezvládli alebo nevedeli sami riešiť a vytlačili ich na okraj spoločnosti.
Ak prídu do Štartu, znamená to, že potrebujú pomoc, no musia byť ochotní ju prijať a akceptovať podmienky života v útulku. To je nulová tolerancia alkoholu, zapájanie sa do pracovnej terapie, hospodárenie s vlastnými prostriedkami.
Znamená to, že sa musia aktívne podieľať na riešení svojej nepriaznivej situácie, pretože sa z nej chcú dostať. „My môžeme poskytnúť pomoc a tá druhá strana ju musí prijať, no nie vždy je to jednoduché. Motivovať človeka, aby začal aktívne riešiť svoj problém, je zložitý proces,“ dopĺňa Chrastina. Je to úspech, ak sa človek z okraja vráti do života v spoločnosti.
„Najlepšia pomoc je, keď sa dostanú späť do spoločnosti, keď sú samostatní a slobodní. A s tou slobodou je spojená aj určitá zodpovednosť,“ uzatvára šéf útulku. Kapacita útulku je 52 ľudí.