Vyzerá ako knižka, no na rozdiel od dnešných pasov v ňom chýba štátnikova podobizeň. „V tom čase ešte tieto dokumenty neboli zaopatrené fotografiami, tie sa objavujú až v roku 1915,“ objasňuje Milan Belej zo Štátneho archívu v Nitre.
Štefánikov pas teda musel obsahovať detailný popis jeho postavy a vzhľadu, predovšetkým tváre. Doklady bez fotografie boli totiž veľmi ľahko zneužiteľné. Ilegálni vysťahovalci využívali napríklad cestovné dokumenty svojich príbuzných.
V prípade Štefánika ide o uhorský dvojjazyčný pas. „Vždy to bolo v úradnom jazyku daného štátu a druhým bola francúzština,“ hovorí Belej. V pase sa nachádza aj Štefánikov vlastnoručný podpis a niekoľko pečiatok od ruských úradov. Tie dokazujú, že počas expedície do Turkestanu sa zastavil aj v Petrohrade.
Belej podotýka, že zaujímavé sú aj ostatné archívne dokumenty. Výstava ukazuje cestovné doklady zo začiatku päťdesiatych rokov 19. storočia až do obdobia druhej svetovej vojny.
Nitriansky štátny archív ju pripravil pri príležitosti Dní európskeho kultúrneho dedičstva. „Najstaršie cestovné doklady nemožno považovať za pasy v dnešnom ponímaní. Boli potrebné pre pohyb vnútri monarchie. Mali charakter listov väčších rozmerov, ktoré boli preložené napoly. Až neskôr sa z praktických dôvodov začala používať podoba knižiek,“ poznamenáva.
Väčšina cestovných dokumentov pochádza spred prvej svetovej vojny. „V tom čase dosiahol exodus najväčšie rozmery, keď nielen obyvatelia Slovenska masovo odchádzali za prácou za oceán.
Obdobie rokov 1905 až 1907 sa aj preto označuje za vysťahovaleckú horúčku,“ spresňuje Belej. Výstava ponúka aj letáky a cenníky paroplavebných spoločností či pohľad na činnosť cestovných agentov. Tí boli týmito firmami platení, aby pre ne získavali klientov.
Paroplavebné spoločnosti zareagovali na zmeny migračných teritórií v poslednej tretine 19. storočia. „Dovtedy za oceán odchádzali ľudia zo severozápadnej Európy, z Veľkej Británie, z Nemecka či zo Škandinávie. V období 70. až 80. rokov vznikali nové migračné územia, predovšetkým južná, juhovýchodná a východná časť strednej Európy,“ vysvetľuje Belej.
Vysťahovalci cestovali prevažne v podpalubí, respektíve v oddeleniach najnižších tried, teda v o poznanie horších podmienkach ako ostatná verejnosť.
Nitrianski archivári vytiahli aj zoznam osôb z celého Uhorska, ktoré zahynuli pri potopení lode Cimbria v roku 1883. Plavidlo sa v Severnom mori zrazilo s anglickým parníkom. Išlo o najväčšiu katastrofu do potopenia Titanicu. „Zahynulo pri nej viac ako 400 pasažierov, medzi ktorými boli aj vysťahovalci z nášho územia,“ rozpráva Belej.
Slováci sa sťahovali aj do Francúzska a Belgicka
Súčasťou výstavy je i zoznam odhalených a potrestaných vysťahovaleckých agentov, ktorí pôsobili na území niekdajšej Nitrianskej župy. „Na túto činnosť potrebovali licenciu, aby štát mohol kontrolovať ich aktivity. Keďže išlo o veľmi dobrý biznis, robilo sa to aj ilegálne,“ vraví.
V medzivojnovom období sa začali Slováci sťahovať aj do iných krajín. „V rokoch 1921 a 1924 uzavreli Spojené štáty americké svoje hranice pred pracovnou migráciou z juhovýchodnej a strednej Európy. Potenciálni vysťahovalci začali hľadať nové teritóriá, napríklad Kanadu či Argentínu, do ktorej putovali už aj pred prvou svetovou vojnou. Vyhľadávanými cieľmi boli Francúzsko či Belgicko,“ pridáva Belej.
V roku 1936 vznikla Vysťahovalecká poradňa pre Slovensko. Išlo o prvú špecializovanú štátnu inštitúciu, ktorá bola zameraná na poskytovanie relevantných informácií. „Dovtedy to zabezpečovali najmä charitatívne organizácie na čele s Československým Červeným krížom. Ľudí napríklad varovali, že môžu byť zneužití rôznymi podvodníkmi,“ približuje Belej.
Výstavu uzatvára blok venovaný rozvoju železničnej a automobilovej dopravy. Okrem oznamu o otvorení trate Trnava – Nové Mesto nad Váhom sú tu aj zaujímavosti, ktoré môžu niekoho prekvapiť.
„Návštevník môže vidieť pravidlá cestnej polície z roku 1864, keď sa u nás ešte jazdilo vľavo. Na porovnanie sú tu aj údaje o počte motorových vozidiel v Nitre v rokoch 1909 a 1943,“ zakončuje Belej.