Foto: Tatiana Michalková, Pravda
V meste sa nachádza jediný slovenský unikát – rímskokatolícky kostol uprostred najstráženejšej väznice v krajine, kde si odpykávajú tresty najhorší zločinci. Ilavčania tak paradoxne chodia do kostola, ktorý je obohnaný ostnatým drôtom. Navyše aj samotný svätostánok skrýva veľké tajomstvo.
Pod podlahovou plochou celého kostola sa nachádza obrovská krypta, ktorá má prvenstvo v tom, že patrí medzi najväčšie na Slovensku a ide teda o kostol pod kostolom. To však nie sú jediné tajomstvá mesta, ktoré má potenciál prilákať davy turistov.
Krásny kostol s majestátnymi vežičkami obkolesujú niekoľko metrov vysoké mohutné múry korunované ostnatým drôtom. Okolo kostola aj za ním sa nachádza najstráženejšia slovenská väznica. Kým veriaci sa modlia dole v kostole, väzni majú svoju kaplnku nad nimi. Každému sa pri slove Ilava vybaví väznica a mená tých, ktorí tu boli zatvorení, či už v minulosti alebo sú aj dnes. Ilava však nie je iba väznica. Aj komplex, v ktorom sídli, má svoju dlhú a pohnutú históriu.
Foto: Tatiana Michalková, Pravda
Zaujímavosťou je, že jediný funkčný rímskokatolícky barokový Kostol Všetkých svätých v Ilave sa nachádza práve v útrobách väznice. „Nepoznám žiadny ďalší kostol, ktorý by bol takto vsadený do jestvujúcej, funkčnej a najstráženejšej väznice v rámci Slovenska, takže je to minimálne slovenský unikát,“ vysvetlil miestny historik Miroslav Toman.
Najprv hrad, potom kláštor
Na mieste ilavského kostola stál najprv hrad, to bolo v 15. storočí. Ten dal najskôr postaviť už kráľ Žigmund, a to po bitke pri Ilave v roku 1431. Neskôr venovali majitelia zvýšenú pozornosť najmä opevneniu proti Turkom. V roku 1670 hrad poškodili, rozváľali základ opevnenia – hradné veže a zasypali aj hlboké hradné priekopy. Dlhoroční majitelia Ilavského hradu boli Ostrošičovci, ktorí sa v 70. rokoch 17. storočia zaplietli do sprisahania proti panovníkovi a boli nútení hrad opustiť po tom, čo bol obliehaný. V tom čase hrad prišiel o tri nárožné veže a zostala mu iba jediná, ktorá stojí dodnes.
O niečo neskôr prišli do Ilavy z Viedne rehoľníci – trinitári. Pôvodne sa usadili v severozápadnom trakte vonkajšieho hradu, až kým pre nich bratislavský architekt vypracoval plány na prestavbu hradného areálu, aby vyhovoval ich potrebám. V lete roku 1701 položili ilavskí trinitári základný kameň dvojvežového jednoloďového barokového kostola. Začiatkom roka 1784 však trinitári z Ilavy odišli, krátko po tom, čo Jozef II. zrušil kláštor. Kostol, priľahlý kláštor aj nemocnica tak zostali opustené.
V roku 1855 predal gróf Gustáv Kónigsegg celý komplex budov niekdajšieho Ilavského hradu uhorskému štátu a ten zriadil v Ilave krajskú väznicu. To je aj dôvod, prečo je dnes kostol jej súčasťou, z troch strán ho väznica obkolesuje, a teda je prístupný iba z jedinej strany.
Krypta vysoká osem metrov
„Ilavský kostol je známy tým, že má obrovskú kryptu, ktorá je pamiatkou na časy, keď tu bývala hradná priekopa. Zaujímavé je, že pri vchádzaní do kostola sa kráča po schodoch hore, do krypty sa zas schádza po schodoch dolu, takže veľkosť krypty je umocnená dojmom, akoby kostol plával. Je vyšší ako širší a kryptu umelo navýšili využitím hradnej priekopy, aj preto sú stropy krypty mimoriadne vysoké,“ povedal historik Toman.
V krypte sú pochovaní niekdajší rehoľníci, dole ich odpočíva okolo štyridsať, čo je však na veľkosť krypty veľmi málo, takže pôsobí skutočne veľkolepo. Hrobka totiž kopíruje rozmery lode chrámu, ktorej využiteľná plocha je až 537 štvorcových metrov. Samotná krypta je rozdelená na dve časti, hlavná časť je dlhá dvadsať metrov, vysoká osem a široká sedem metrov. Na boku sú hrobky s telami zosnulých a časť zachovalej steny niekdajšieho hradu.
V druhej časti hrobky je dominantou mohutný stĺp, špecifický je tým, že pokračuje hore do samotného kostola a nad kostol, kde majú dnes väzni kaplnku. Priame susedstvo s najstráženejšou väznicou prinieslo v minulosti aj úsmevný prípad, keď sa jeden väzeň z vrchnej časti, kde v tom čase bola ešte len krajčírska dielňa, prebúral v 50. rokoch minulého storočia do sakristie kostola. Ďaleko však neušiel. Farár ho našiel, zamkol a zalarmoval dozorcov.
Stredoveké grafity
Kostol však nie je jediným ilavským unikátom. V minulosti, keď ešte nestál, chodili sa ľudia modliť do pôvodného kostola, ktorý sa nachádza o pár desiatok metrov ďalej. Súčasťou starého kostola bola ilavská mestská veža.
„Pri veži sa kedysi nachádzal ilavský gotický kostol, ten samotný vežu nemal, táto veža bola postavená samostatne na konci 15. storočia,“ vysvetlil Toman. Veža prešla rôznymi stavebnými fázami, ale zachovalo sa v nej niečo výnimočné, nápisy, ktoré historici nazývajú aj stredovekými grafitmi. Tie sa nachádzajú v interiéri v pôvodných omietkach.
„Grafity majú formu mena, priezviska a roku, v ktorom bol nápis vyškriabaný v omietke. Najstarší bol z roku 1645 a pri ňom je meno Andrej Vrba. Z toho istého roku sa nám zachoval aj nápis AD, ako Anno Domini a pri tom slovo Trh, čiže zrejme tu bol nejaký jarmok a pri tej príležitosti si chcel niekto udalosť zvečniť na stenu. Nevieme, či sú tu zvečnené mená Ilavčanov alebo ľudí, ktorí Ilavou prechádzali v danom období, ale jedného obyvateľa tu identifikovať môžeme. Je ním Intibus, ktorý sa podpísal na stenu v roku 1827, a keď som sa pozrel do menoslovu richtárov z toho obdobia, našiel som tam toto meno ako meno ilavského richtára,“ uzavrel Toman. Približne z tohto obdobia sa zachovalo aj jedno výnimočné grafity – srdiečko.