Podľa odhadov sa ich zachovalo maximálne do dvesto, no vďaka šikovným rukám majstrov, ktorí ich reštaurujú a vyrábajú nové, budú obohatením aj pre budúce generácie. Vďaka 65-ročnému rezbárovi Milanovi Malčekovi z Detvy ich súčasníci, ale aj tí, ktorí prídu po nás, budú poznať aj v podobe miniatúr.
Čo sú vlastne detvianske vyrezávané kríže, ako vyzerajú a ako sa na územie Podpoľania dostali? Rezbár Milan Malček niektoré odpovede pozná, iné nie, resp. sa o nich hovoria historky, ktoré môžu a nemusia byť pravdivé.
"Detvianske maľované drevené kríže sú ozdobou krížnych ciest, stoja pri kostoloch, ale nachádzajú sa aj na cintorínoch pri hroboch nebohých. Niektoré sú len vyrezávané, iné aj maľované s rastlinnými a kvetinovými motívmi, doplnené o sakrálne motívy. Tie, ktoré stoja pri cestách, môžu mať veľkosť tri, dokonca až osem metrov. Môžeme sa len domnievať, kedy sa v Detve a okolí začali vyrábať.
Špekuluje sa, že ich začali robiť ľudia, ktorí na územie Podpoľania prišli z Dolnej zeme, keď utekali pred Turkami. Iní hovoria, že súvisia s valaskou kultúrou. Je aj hypotéza, že túto kultúru k nám priniesli mnísi. Napríklad írsky kamenný kríž sa vo viacerých prvkoch na ten náš podobá," zamýšľa sa Malček.
Detvania to s drevom vedia
Nech je podľa neho tak alebo onak, isté je, že v Detve, no aj v okolí – v Hriňovej, Látkach, Starej Hute, Piešti, Stožku či vo Vígľaši – sa takéto kríže vyskytovali a na viacerých miestach aj zachovali. Kto s touto kultúrou do Podpoľania prišiel, nevedno, no o jej zachovanie sa pričinili najmä detvianski majstri práce s drevom.
„O Detvanoch sa hovorí, že práca s drevom je im vlastná. Už naši predkovia bývali po narodení v drevených vyrezávaných maľovaných kolískach. Počas svojho života si z dreva vyrábali všetko, čo potrebovali do domácnosti a aj na pole. Teda najrôznejšie nástroje a potreby. Aj po smrti chceli ležať pod pekným dreveným vyrezávaným či maľovaným krížom,“ zdôrazňuje detviansky rezbár.
Kríže, ktoré sa zachovali, majú podľa neho do sto, niektoré aj viac rokov. Jedným z najstarších je kríž pochádzajúci zo Štolianska pri Detvianskej Hute, ktorý je uložený v depozite Podpolianskeho múzea v Detve.
Malček odhaduje, že môže mať až 150 rokov. Je výnimočne vyzdobený a má aj vernú kópiu. Tú vyrobil majster rezbár Štefan Ľupták z Korytárok a zdobí námestie v starej časti Detvy.
Vzácne maľované pamiatky z dreva sa podľa Malčeka zachovali aj preto, že majstri ich reštaurujú a vyrábajú nové. K rezbárom, ktorí sa tieto staré pamiatky snažia uchovať, patria Jozef Krnáč, Štefan Ľupták, Ján Moťovský, Jozef Krnáč, no aj pár ďalších. Rezbári však starnú a mladších, ktorí by ich nahradili, veľmi niet. Pán Malček verí, že časom sa objavia. Tak ako on. Veď s rezbárstvom začal až po svojej päťdesiatke.
Vyrobil aj kríž pre pápeža
Práve Malček patrí k unikátom detvianskej rezbárskej školy, keď staré drevené kríže nielen reštauruje, ale aj vyrába ich presné napodobeniny v podobe miniatúr. Vďaka nemu medzi typické suveníry z Detvy či Podpoľania už nepatria len fujary, píšťalky, valašky či výšivky krivou ihlou, ale aj repliky detvianskeho kríža. Ako sa k tejto práci dostal? V jeho prípade to bola z núdze cnosť.
„V minulosti som roky pracoval ako výtvarník na propagačnom oddelení Podpolianskych strojární v Detve. Pritom ma osud zavial aj ku kultúre a robil som vedúceho klubu mládeže v Dome kultúry v Detve. Pri prepúšťaní v závode pred pätnástimi rokmi som ako päťdesiatnik prišiel o prácu. Potom som sa dostal cez verejnoprospešné práce do múzea v našom meste, kde som konzervoval a reštauroval staré predmety,“ rozpráva Malček.
V tom čase za ním prišla majiteľka jednej predajne v Detve, že má malý drevený krížik, ale nie je vymaľovaný. Či by ho neskúsil vymaľovať.
„Mal asi dvadsať centimetrov a ozdobil som ho motívmi našich starých maľovaných drevených krížov. Pritom som urobil aj ďalšie dva podobné kríže. Odniesol som ich tej panej a namiesto pláce som ju poprosil, nech skúsi tie ďalšie dva kríže predať. O dva dni ich nebolo. Požiadala ma, či by som neurobil ďalšie,“ hovorí o svojich začiatkoch rezbár.
Odvtedy sa napodobeninám, resp. miniatúram detvianskych drevených krížov a ich výrobe venuje intenzívne. Predáva ich už priamo ľuďom, ktorí si ich uňho objednajú. Za týždeň ich zvládne okolo desať. Tie najmenšie majú asi 15 centimetrov, najväčšie aj meter až meter dvadsať. Nemá žiadnu špeciálnu dielňu. „Žijem v jednoizbovom byte a na výrobu krížov mám vyčlenený kútik v kuchyni,“ vysvetľuje.
Na výrobu krížov používa najmä lipové drevo, no robil ich už aj z agáta, duba či ovocných drevín. Podľa toho, kam mal jeho kríž smerovať a kde mal skončiť. Zdobí a vyfarbuje ich akrylovými farbami. Mení aj motívy.
Tie čerpá z originálov, ktoré reštauruje. Jeho kríže už skončili na rôznych zaujímavých miestach. Jeden vlastní aj súčasný pápež František. „Ako darček pre Svätého Otca si kríž u mňa objednali predseda Národnej rady Andrej Danko a podpredseda Béla Bugár, ktorí k nemu išli na audienciu. Kríž bol vysoký 60 centimetrov a bol z orechového dreva,“ približuje.
V reštaurovaní detvianskych maľovaných krížov, no aj vo výrobe ich replík našiel pán Malček zmysel svojho života. Pokračovať vo svojej práci chce čo najdlhšie, aby sa podľa jeho slov tieto skvosty zachovali aj pre budúce generácie. Popri tom sa ako dôchodca angažuje v občianskom združení Detvianska umelecká kolónia, ktoré vedie už sedemnásť rokov a organizuje výstavy a stretnutia umelcov.