Rokmi zabral socializmus u Poledovičovcov štyri miestnosti vrátane chodby a garáže. Z obrazov tu naň dozerá plejáda československých komunistických prezidentov či busty Lenina. V Izbe revolučných tradícií však všetci podliehajú jedinému „šéfovi“, Filipovi Poledovičovi.
Zbierku začal budovať spolu s dvomi kamarátmi ešte ako žiak na základnej škole. Prostredníctvom rôznych predmetov mapuje priebeh socializmu vo východnom bloku od roku 1948 až po štrnganie kľúčmi 17. novembra 1989. Tento kľúčový moment pripomína biela prilba, ktorá bola aj v ten deň súčasťou výstroja príslušníkov Verejnej bezpečnosti. „Táto konkrétna helma však nebola nikdy použitá. Išlo o takzvanú uloženku, teda tovar, ktorý bol uložený na sklade. Po zmene režimu ich vyradili,“ vysvetľuje Poledovič.
Nežná revolúcia znamenala koniec nedemokratického režimu, ktorý sprevádzali uzatvorené hranice, formálne voľby, hľadanie triednych nepriateľov a prenasledovanie nepohodlných ľudí, zriadenie pracovných táborov, zneužívania vojenskej služby či vykonštruované politické procesy.
Izba revolučných tradícií nie je podľa Poledoviča len o politike. „Viem, že sa to nedá úplne vytlačiť,“ uznáva, keď mu pripomenieme, čo všetko vtedajší politický režim ovplyvňoval. V zbierke tak sú aj predmety z bežného života ľudí. Dajú sa tam nájsť dobové obaly spotrebného tovaru, výtlačky starých vydaní novín, časopisov a dobovej literatúry, detské hračky a hry, ale aj rádiá či televízory.
Chlapcom sa podarilo získať aj viaceré československé uniformy – od požiarnických cez policajné až po armádne, ktoré sú vystavené v centrálnej miestnosti s rečníckym pultom. Medzi najväčšie kusy patrí päť motocyklov a dve autá, ktoré boli počas našej návštevy na výjazde. Do izby v Križovanoch nad Dudváhom zablúdia väčšinou jednotlivci. „Mali sme tu na exkurzii aj školy z okolitých obcí,“ hovorí Poledovič. Dodáva, že žiaci o tomto období nevedia takmer nič alebo len veľmi málo. „Myslím si, že je to chyba. Keď im však ukážeme veci, ktoré tu máme, dokážu si urobiť lepší obraz.“
Traja deviataci začínali v roku 2007 s jedným obrazom bývalého prezidenta ČSSR Gustáva Husáka. Za vyše desať rokov nazhromaždili v pivnici desaťtisíce artefaktov. Na ich získanie boli ešte ako školáci ochotní obetovať aj vreckové. Ako zarábajúci to dnes majú jednoduchšie. Vyčísliť, koľko už do zbierky investovali, sa však podľa neho nedá.
Dnes spolupracuje Poledovič s viacerými nadšencami. „Sú to kamaráti, ktorí sa tomu venujú rovnako ako ja, no na rozdiel odo mňa nemajú svoje zbierky prístupné verejnosti.“ Veci, ktoré sa im podarí objaviť či zohnať, si medzi sebou navzájom vymieňajú. Väčšina predmetov z obdobia socializmu pochádza z búrz starožitností. „V rámci Česka a Slovenska ich navštevujeme pravidelne,“ hovorí Poledovič.
Do zbierky stále pribúdajú nové artefakty, lenže rodičovský dom nie je nafukovací. „Mojím cieľom je kúpiť si za odložené peniaze nejaký starý dom a otvoriť múzeum,“ prezrádza mladý muž, ktorého k tejto vášni doviedla záľuba v histórii a tiež zberateľstvo športových vlajok.