Múzeum otvorili začiatkom decembra a momentálne je v ňom 12 lietadiel. Aj napriek tomu, že každé z nich nalietalo množstvo hodín, dali ich do takého stavu, až je ťažké priznať im ich vek. „Sme partia nadšencov letectva, bývalí vojaci a piloti,“ vysvetľuje riaditeľ leteckej školy JetAge Ľuboslav Ondreička, ktorý dvadsať rokov lietal na vojenskom vrtuľníku. „Máme československé lietadlá aj z 50. a 60. rokov minulého storočia. Všetky sú plne letuschopné. Zreštaurovali sme ich a vyzerajú ako nové,“ pokračuje Ondreička. Niektoré kusy dokonca zlepšili. Kým za socializmu sa montovali do lietadiel koženkové sedadlá, po zreštaurovaní sa môžu popýšiť pravou kožou. „Naše lietadlá sú kovové, z hliníkového plechu, duralových trubiek – na rozdiel od dnešných športových lietadiel, vyrobených z kompozitných materiálov.“
Podľa Ondreičku má každé lietadlo svoj zaujímavý príbeh. V múzeu sa napríklad nachádza tréningový aeroplán, ktorý pochádza zo 60. rokov minulého storočia a trénovali na ňom aj akrobatickí piloti. Alebo dopravné lietadlo L410 Turbolet. Vyvinie rýchlosť až 380 kilometrov za hodinu, pilotovať ho však museli naraz dvaja piloti plus palubný inžinier – sprievodca.
Netradičný príbeh má za sebou Piper, ktorý za 2. svetovej vojny rozvážal poštu. „Dovnútra mu dali dve vrecia a vozil poštu na fronty. Jedna brašna obsahovala písomnosti z velenia frontovej línie. Do druhej brašny sa priložila súkromná pošta, ktorá sa potom roznášala vojakom. Má dokonca ešte drevenú konštrukciu a plátenný povrch,“ hovorí Ondreička. Piper lietal niekoľko rokov a vojnu prežil bez ujmy.
Ďalšie dve lietadlá za bývalého Československa plnili úlohu taxíkov. Rozvážali pasažierov, ale nie hocijakých. „Bola to letecká obdoba automobilovej limuzíny šesťstotrojky. Lietadlá sa volajú L200 Morava. Sú to dvojmotorové a veľmi ťažko ovládateľné aeroplány, ale na druhej strane boli aj veľmi spoľahlivé. Lietali za všetkých poveternostných podmienok, okrem letov v oblasti tvorenia námrazy. Prevážali komunistických pohlavárov, ktorí sa potrebovali rýchlo a pohodlne dopraviť na rôzne zjazdy a schôdze. Dokonca ich využívali aj súkromne a lietali s nimi na dovolenky,“ dodáva Ondreička.
Zaujímavosťou je aj lietadlo Shark, ktoré sa vyrába na Slovensku a v sekcii malých lietadiel je najrýchlejšie. Dosahuje rýchlosť až 360 kilometrov za hodinu. Kuriozitou je však aj L40 Meta-Sokol, s ktorým sa mimoriadne ťažko pristáva. „Je to konštrukcia z lietadiel z 2. svetovej vojny, a preto má relatívne nedokonalý podvozok. Pri jeho pristávaní sa často stávajú nehody. Nie je to stroj pre začiatočníka či hobistu, musí na ňom lietať profesionál. Napriek tomu bolo toto lietadlo obľúbené a vytvorilo mnoho rekordov v oblasti diaľkových letov vo svojej kategórii,“ pokračuje Ondreička.
V múzeu sa nachádzajú aj vyslovene výcvikové lietadlá radu Zlín, ktoré boli už v 70. rokoch minulého storočia vyvinuté najmä na výcvik mladých pilotov. Keď letec úspešne absolvoval výcvik na Zlíne, pokračoval na stíhačke alebo vrtuľníku, prípadne prešiel na dopravné vojenské lietadlo. Zaujímavosťou je aj Zlín 50, ktorý v minulosti dokonca vyhral majstrovstvá sveta v akrobatickom lietaní. Špecialitou múzea je však trenažér, kde si môžu nadšenci sami vyskúšať pilotovanie lietadla.
Hangár zatiaľ obsahuje 12 kusov, pribudnúť by mali ešte ďalšie. Zaobstarať však takýto stroj nie je lacná záležitosť. Priemerne stojí jedno lietadlo v pôvodnom, zväčša veľmi zlom, stave približne 30-tisíc eur, jeho rekonštrukcia vychádza na ďalších 30-tisíc. Plus približne desať za vykrášlenie, aby bolo hodné múzea. Čiže jedno z 12 vystavených kusov z Trenčína stojí približne toľko čo trojizbový byt v krajskom meste.