Spolu s americkým astronautom Jamesom Duttonom putovalo tričko s jeho kresbou Trenčianskeho hradu do vesmíru. Jeho obrazy sa navyše dostali aj na také miesta, kde by ich len málokto hľadal. Hrady, zámky alebo prírodné motívy vytvorené prevažne obyčajnou ceruzkou alebo pastelkami sú také dokonalé, že sa takmer nedajú rozoznať od reality.
Talentovaný kresliar sa s ceruzkou v ruke akoby už narodil. Aj keď vždy vedel, čo chce v živote robiť, musel prekonať množstvo prekážok, aby sa k svojmu snu prepracoval a aby ho talent aj reálne živil. „Ešte keď žili rodičia a mal som štyri roky, mali sme doma fotoalbum s jednotlivými stranami prekrytými priesvitným papierom. Povytŕhal som z neho všetky papiere a na ne si kreslil žltými pastelkami kaplnku,“ spomína Vitko.
Niekoľko rokov chodil na výtvarný krúžok a veľmi sa túžil prihlásiť na umeleckú priemyslovku do Uherského Hradišťa. Sen však narazil na odpor. „Otec bol strojár a v osemdesiatych rokoch to bolo tak, že čo robil otec, musel robiť aj najstarší syn. Povedal mi – nie, ty nemôžeš ísť na umeleckú školu, musíš robiť to, čo som robil ja, aby bolo remeslo v rukách, lebo jeden musí živiť rodinu. Zariadil, aby mi neposlali prihlášku na talentovky a trval na tom, že musím ísť na strojarinu. Povedal som nie, pôjdem na gymnázium a aj som sa tam dostal. Otec však po mesiaci vybavil, že jedno dievča zo strojariny a ja z gymnázia sme sa vymenili. Prekonal som to, ale zapamätal si to,“ hovorí dnes uznávaný umelec. Aj napriek prekážkam sa nikdy nevzdal a išiel vytrvalo za svojím snom. Vraví, že prekážky sú na to, aby sa prekonávali, nie na to, aby človeka zastavili v ceste za jeho snami.
Foto: Pravda, Tatiana Michalková
Na základnej vojenskej službe si jeho talent všimli a boli prví, kto ho aj využil. Začal vypisovať diplomy a kresliť na ne obrázky. „Potom som začal pre vojakov z povolania kresliť detské rozprávky, pretože to bolo v tom čase veľmi vzácne a nebolo toho veľa. Vojaci mi dali kľúče od ateliéru, kde bol starý dubový stôl a tam som po desiatej hodine kreslieval až do rána. Mal som strašne dobrú vojnu. Ani domov som nechcel chodiť,“ smeje sa Vitko.
Po vojenčine sa vrátil do závodu, ale vedel, že tadiaľto pre neho cesta nevedie. Popri práci nikdy nepustil ceruzku z ruky a začal kresliť portréty, hrady a zámky. Bol však smutný a sklamaný, práca ho nebavila. Vedel, že ak chce byť v živote šťastný, musí ísť cestou, ktorú si vybral sám. „Zatiaľ sa mi nič neplnilo. Osud mi dal vždy niečo iné, ako som chcel. Tak som dal po pätnástich rokoch výpoveď v podniku a urobil som prijímačky na architektúru, na denné štúdium do Bratislavy,“ vysvetlil umelec.
Aj tu však zapracoval osud, ktorý mu hodil pod nohy polená. „Chcel som ísť na dizajn, ale stala sa mi taká vec, že som prišiel na prijímačky a pýtam sa, prosím vás, toto sú prijímačky na dizajn? A pani hovorí, že nie, tie boli už včera, dnes sú architekti, až o rok, panáčik,“ smeje sa umelec. Napokon však zostal, dostal sa na architektúru a zistil, čo je to život umelca na ulici. V Bratislave predával pod Michalskou bránou, v Trenčíne pod mestskou vežou. Priznáva, že často nemal ani toľko peňazí, aby si za ne mohol kúpiť suchý rožok, ale vydržal a jeho obrazy sa začali predávať. Po roku štúdium prerušil a viac sa do školy nevrátil.
Foto: Tatiana Michalková, Pravda
Vitko prišiel o oboch rodičov ešte ako tínedžer. Musel sa postarať nielen o seba, ale aj o mladšieho brata, čo nebolo vždy ľahké, ale priznáva, že ak by si mal znova vybrať, nemenil by. Dlhé roky predával obrazy na ulici, posledných päť rokov však už robí iba na objednávky. Okrem kresby vyrýva obrázky diamantom aj na náhrobky alebo navrhuje záhrady. „Keď som sa živil tým, že som musel predávať na ulici, tak som dal natlačiť dvadsať tričiek do grafickej firmy a zavesil som ich do predajne. Všetky sa predali, okrem jedného. Raz mi však predavačka hovorí, že tričko už je fuč, že si ho vzal so sebou nejaký americký astronaut. O pol roka mi volajú, či tričko na fotke astronauta z vesmíru nie je moje. A bolo. Celé sa to odohralo tak, že astronauti vtedy prišli, chceli si odniesť nejaký suvenír z Trenčína so sebou do vesmíru, ale šálku im NASA neschválila, lebo je ťažká, preto kúpili tričko, a tak som sa dostal do kozmu.“
Pamätá si aj na muža z Madagaskaru, ktorý sa pol hodiny dohadoval o cene. Mal radosť zo zjednávania a umelec z toho, že od neho kúpil päť obrazov. Raz mu prišla obrazová správa od kamaráta. Na fotke bola malá drevenička v Nórsku. Pod tým bol text: Jano, pozri sa na túto stavbu, či si tam niekedy bol. Vzápätí mu prišla druhá fotografia dreveničky zvnútra a tam bol jeho obraz. Pred približne desiatimi rokmi predal licenciu na názvy svojich obrázkov. „V Amerike šijú svetre nejakí Slováci a každý sveter nesie názov nejakého hradu zo Slovenska, tam tiež použili moje obrázky,“ hovorí Vitko. Okrem toho sa z nich robia magnetky, tričká aj kalendáre. „Predalo sa ich veľa a dokonca, keď mala v Trenčíne Európska komisia zasadnutie, kúpili si ich sto a všetky porozdávali do sveta,“ uzavrel Vitko.