Rodák z Mýtnej maľoval pekne už na základnej škole. Jeho nadanie vybadal okamžite učiteľ výtvarnej výchovy v základnej škole v Divíne František Šimo. Rómskemu chlapcovi Milankovi však nebolo dopriate rozvíjať talent. „Pán učiteľ bol za rodičmi, aby ma dali študovať na umeleckú priemyslovku, no mama nesúhlasila. Doma bolo viac hladných krkov a bolo treba zarábať peniažky,“ spomína pán Berky.
Z potenciálneho umelca sa tak stal železničiar. Po vyštudovaní Železničného odborného učilišťa vo Zvolene a návrate z vojenskej služby si urobil kurz vozmajstra a s radosťou sa pohyboval vo svete húkajúcich vlakov. Na maľovanie už ani nepomyslel. „Prišla rodina, deti, na kreslenie nebol čas,“ konštatuje. Čo však čert nechcel, po takmer 35 rokoch odrobených na železnici o prácu prišiel. Železnice prepúšťali a hoci bol vždy spoľahlivým zamestnancom, veľké prepúšťanie neobišlo ani jeho. Kritériom nebola spoľahlivosť a odpracované roky, ale vek.
„Prácu som stratil asi pred šiestimi rokmi a bolo to zlé obdobie môjho života. Zrazu som bol bez práce, navyše sa objavili zdravotné problémy so sluchom. Rozmýšľal som, čo budem robiť ďalej,“ spomína. Nečakaná a neželaná kopa voľného času ho napokon vrátila k detskej záľube – kresleniu. Povedal si, že to s ceruzkou v ruke po rokoch skúsi a už ju neodložil.
Intenzívne sa kresleniu venuje od roku 2015. Nekreslí však krajinky či rôzne scenérie. Zameriava sa na tváre ľudí a ich výraz. Keď sa človek na jeho obrazy zapozerá, premkne ho pocit, že tie obrazy sú živé, že oči na nich vidia a ústa sa už-už chystajú čosi povedať. „Tváre, ktoré maľujem, si nejako špeciálne nevyberám. Jednoducho, keď ma nejaká tvár človeka, napríklad na internete, zaujme, nakreslím ju,“ vysvetľuje.
Okrem neznámych tvárí stvárnil aj viacerých známych ľudí. V jeho dome visia na stenách portréty hercov Harrisona Forda, Michaela Douglasa, Nicole Kidman, Paula Newmana, Roberta de Nira, Al Pacina, ale aj nášho cyklistického velikána Petra Sagana. Sú tam aj portréty vnučky pána Berkyho, jeho manželky, ale aj celkom cudzích ľudí.
„Už tie obrazy nemám kam dávať,“ smeje sa autor. Ako priznáva, kreslenie ho tak chytilo, že keď začne obrázok kresliť, skončí iba vtedy, keď je hotový. Jeho ateliérom je izba, ktorá je zároveň aj pracovňou. Menšie obrázky kreslí posediačky, pri väčších si čas tvorby poctivo odstojí. Zhruba za tri roky, odkedy sa do umeleckej tvorby vrhol s vervou sebe vlastnou, stvoril už stovky obrázkov. Mnohé má stále doma, mnohé končia u ľudí, ktorí si nakreslenie portrétu uňho objednali. Pán Berky sa už dostal do fázy, že je preňho problémom dokupovať k novým obrázkom rámy. Nie sú najlacnejšie a z príspevku pre nezamestnaných vysoko vyskakovať nemôže.
Rodák z Mýtnej svoju tvorbu pred svetom neskrýva. Po počiatočnej opatrnosti sa rozhodol prezentovať svoje obrazy aj na verejnosti. Najskôr ich videli milovníci umenia v Lučenci a potom v Čechách. „Vlani v decembri som sa zúčastnil Medzinárodného veľtrhu výtvarného umenia v Českých Budějoviciach, kde vystavovali svoje diela umelci z viacerých krajín. Ani som netušil, že tá výstava je súťažná. Keď na konci vyhodnocovali práce a v kategórii portréty zaznelo pri vyhlásení víťaza moje meno, bol som naozaj veľmi prekvapený,“ priznáva.
Budúcnosť spája pán Berky, ako inak, s umením. Svoje obrázky chce prezentovať ľuďom ďalej a tajne dúfa, že raz sa bude môcť maľovaním živiť aj profesionálne. Napríklad ak si ho všimne nejaká umelecká agentúra a podporí ho v tvorbe. Jeho hlavnou prioritou je však hlavne ďalej sa v kreslení zdokonaľovať a svojimi dielami prinášať ľuďom radosť. Pretože úprimný úsmev v tvári človeka, ktorý sa díva na jeho práce, je preňho tá najväčšia odmena.