Jozef Heumann prišiel do Prievidze v roku 1875. V meste si našiel lásku a zostal. „Nemal veľa peňazí, alebo bol to veľmi šikovný a podnikavý človek,“ začína rozprávanie o zakladateľovi dnešného potravinárskeho podniku Carpathia archivár Erik Kližan. Prenajal si pálenicu a v kraji s rozvinutým ovocinárstvom sa mu darilo. „V roku 1903 zomrel, ale jeho traja synovia boli tiež veľmi podnikaví a z otcovej pálenice vybudovali veľký podnik. Najskôr továreň na spracovanie liečivých bylín a éterických olejov, ktorá prerástla do dnes existujúcej firmy,“ pokračuje archivár.
Na Heumanna ľudia spomínali v dobrom. Firme, ktorú založil, sa darilo veľmi dobre, vždy patrila k najväčším zamestnávateľom. Kližan ďalej vysvetľuje, že keď boli počas druhej svetovej vojny aj na Slovensku prijaté protižidovské opatrenia, Heumannovci dostali výnimku a nemuseli na nútené práce. „Po vypuknutí povstania sa rodina ukryla v lesoch nad obcou Kanianka a tam akoby zázrakom prežila,“ uviedol Kližan. Po oslobodení sa Heumannovci odsťahovali do Čile.
Po Heumannovcoch zostala v Prievidzi len hrobka, v ktorej je pochovaný aj zakladateľ rodu. Začiatkom roka ju pamiatkový úrad vyhlásil za národnú kultúrnu pamiatku. Michal Dobiáš z iniciatívy Spolu sme Prievidza vysvetľuje, že už niekoľko rokov sa snažia o revitalizáciu celého židovského cintorína v okrajovej časti mesta. „Zrušili ho v roku 1985, ale hrobku Heumannovcov nechali stáť,“ spomína Dobiáš.
Cintorín pred rokmi zrovnali so zemou a náhrobné kamene previezli do vtedajšieho podniku technických služieb. „Tradujú sa historky, ako ich kamenári kradli… Náhrobné kamene, ktoré sa zachovali, po roku 1989 vrátili na miesto. "No nedostali sa na konkrétne hroby,“ dodáva Dobiáš. Hovorí, že práve Kližan začal na cintoríne hľadať náhrobné kamene, ktoré pred rokmi buldozér iba zasypal a zatlačil do zeme. "Viaceré vykopal. Potom ma požiadal, aby tam mesto osadilo lavičky.
Foto: Tatiana Michalková, Pravda
V iniciatíve sme sa rozhodli, že cintorín zrevitalizujeme a vrátime mu pietu. Na tom mieste sú pochovaní obyvatelia nášho mesta a sú to obyvatelia, ktorí v minulosti, tak ako my dnes, tvorili toto mesto, dávali mu svoju dušu, pulz života a každý takýto obyvateľ každého mesta si zaslúži dôstojné miesto svojho posledného odpočinku," pokračuje Dobiáš.
Zorganizovali niekoľko brigád, vypílili náletové dreviny a poškodené stromy. Pred troma rokmi podali podnet na pamiatkový úrad, aby Heumannovu hrobku vyhlásil za národnú kultúrnu pamiatku. „Dnes je hrobka ešte v relatívne dobrom stave. Ak sa však nezačne opravovať a neurobia sa nevyhnutné práce, hrozí, že v priebehu najbližších rokov môže o ňu Prievidza prísť,“ mieni Dobiáš. Dúfa, že vyhlásenie za národnú kultúrnu pamiatku pomôže aj pri získavaní peňazí na opravy. Najbližšie sa chcú uchádzať o financie z ministerstva kultúry.
Kližan dodáva, že história židovskej komunity v tomto meste nie je veľmi dlhá. „V minulosti sa Židia nesmeli usádzať v okolí banských a významnejších miest. V Prievidzi sa mohli usídliť až po roku 1848, keď sa po zrušení poddanstva mohli slobodne sťahovať,“ osvetľuje históriu archivár.
„Prví sa v meste usídlili Rosenthalovci v roku 1851. Postupne prišli aj ďalší a darilo sa im. Najskôr si prenajímali domy na námestí, čoskoro ich však začali skupovať a patrila im až polovica námestia. Čoskoro si v Prievidzi založili cintorín, školu a synagógu, ktorú v roku 1980 nezmyselne vtedajší režim zbúral,“ pokračuje v historickom exkurze Kližan.
O Heumannovcoch hovorí ako o požehnaní pre mesto. Prejavilo sa to aj počas veľkej vojny, keď sa domáci zachovali čestne a pomohli pri záchrane prievidzských Židov, medzi ktorými boli aj Heumannovci, pred fašistami. Nikdy neprezradili, že sa skrývajú v lesoch nad Kaniankou a zásobovali ich potravinami. Iniciatíva Spolu sme Prievidza chce upozorniť aj na tento počin zachovaním pietneho miesta a zrevitalizovaním hrobky Jozefa Heumanna. „Je šťastie, že aspoň tá sa zachovala,“ uzatvára Kližan.