Len pred niekoľkými dňami Vladimír Strmeň oslávil 91. narodeniny. Vitálnemu vojnovému hrdinovi sa slzy tisnú do očí, keď rozpráva svoj príbeh zo Slovenského národného povstania.
Keď ho prijali do vojenskej hudobnej školy, svet sa mu zdal gombička. Keď sa však začalo Povstanie, mal len 17 rokov a študentov z kasární poslali domov.
Doma ho čakali partizáni
Po príchode domov na Starých Horách však zostal prekvapený – usadil sa u nich partizánsky štáb. Rusky hovoriaci bojovníci ho privítali so slovami, že trúbu nepotrebuje a radšej mu ju vymenia za flintu. Urobili si z neho spojku, pričom pendloval medzi Tureckou, Jelencom, Pieskami a Špaňou Dolinou.
„Práve tam sa moja krátka kariéra spojky skončila – už ma odtiaľ nepustili. Zapojili ma do výcviku ako strelca z ľahkého guľometu, no učili ma tiež narábať s výbušninami. Potom ma zaradili do jednotky bojujúcej pri Veľkých Bieliciach, vo Veľkom Poli, pri Kremnici a na Turci,“ vymenoval lokality, v ktorých sa pohybovala špaňodolinská skupina.
Kruté spomienky na divoké boje
Boje to boli divoké aj drastické. Pravidelne sa pred jeho očami odohrávali desivé scény. „Raz, na Turci, vyskočil veliteľ čaty a zareval – chlapci, vpred! Zrazu padla mína, odtrhlo mu bradu a vykrvácal. Ďalší z nás, keď sme menili palebné postavenie, skočil pri prebiehaní na nášľapnú mínu a odtrhlo mu nohy. Strašne pri tom kričal, aby sme ho zastrelili, lebo má veľké bolesti,“ opísal hrozné udalosti. V takýchto momentoch prišiel o množstvo kamarátov.
Povstanie bolo pre jeho účastníkov náročné fyzicky aj psychicky, no azda najpamätnejším dňom z toho obdobia je pre Vladimíra Strmeňa 14. október 1944, keď poobede začali Nemci útok v obci Čremošné. V silnej prestrelke padla neďaleko neho mína, ktorá na mieste zabila dvoch partizánov. „Štyroch nás ťažko ranilo. V poslednej chvíli som si dal ruku na tvár a jedna z črepín uviazla v mojej ruke,“ ukazuje jazvu, ktorá mu nad prstami zostala dodnes. Je presvedčený, že keby nereagoval takto inštinktívne, bol by vtedy už tiež nebohý.
„Kamaráti ma odtiaľ vliekli bahnom, unikajúc pred streľbou, až do horárne. Tam sme mali obväzište,“ doplnil. Odtiaľ ho previezli do banskobystrickej nemocnice, kde sa mu naskytol hororový pohľad. „Pod oknom som videl v kaluži krvi veľkú kopu rúk a nôh, ktoré chlapcom amputovali. Operačka fungovala na tri zmeny, nestačili ich odpratávať,“ hovorí s tým, že na chodbách aj schodoch nemocnice čakalo množstvo vojakov na ošetrenie. „Viacerí kričali pomôžte mi, zachráňte ma… No a ja som bol najbledší, tak ma brali medzi prvými,“ pokračoval zamyslene.
Špeh prezradil, kedy príde komando
Už po dvoch dňoch ho znovu previezli k jeho jednotke. „Koncom októbra Nemci bombardovali Staré Hory, Donovaly a priľahlé osady. Bolo veľa mŕtvych, ranených, množstvo škôd na civilnom aj vojenskom majetku. Museli sme ustúpiť do Španej Doliny,“ dostáva sa k obdobiu, keď Nemci Povstanie potlačili. On však v boji pokračoval. Jeho jednotku včlenili do ruskej skupiny Pomstiteľ, ktorej velil major Morozov. Ich úlohou bolo zamedziť presunu nepriateľských síl a prostriedkov medzi Ružomberkom a Banskou Bystricou. Do vzduchu preto vyhodili všetky mosty a urobili prekážky z vypílených stromov.
K dôležitým informáciám sa bojovníci dostali krátko pred Vianocami, keď chytili gardistického špióna. Na lyžiach prechádzal Partizánskou republikou (oblasť severovýchodne od Banskej Bystrice, v Starohorských vrchoch, v okolí Nízkych Tatier a v juhovýchodnej časti Veľkej Fatry), aby potom Nemcom podal správu, kde môžu zaútočiť. V strachu o svoj život špeh prezradil, že začiatkom februára – na Hromnice – príde trestné komando SS vypáliť Staré Hory a postrieľať ľudí.
Nemecké besnenie po hodinovej prestrelke
Naozaj tadiaľ prechádzalo komando. Keď v snehových závejoch narazilo na partizánov, strhla sa hodinová prestrelka. „Prežili to len siedmi nepriatelia, ktorých sme zajali. Odplata však na seba nenechala dlho čakať – 18. marca 1945 začali Nemci besnieť. Vypálili Kalište a vtrhli do Španej Doliny, kde strieľali hlava-nehlava. Takto tam prišla o život aj žena s dieťaťom – práve ho dojčila,“ pripomína zverstvá vojny.
Na druhý deň dostali povel presunúť sa cez front. „Ľudia utekali do hôr, prosili nás o záchranu. So sebou mali len to najnutnejšie – periny, riady, nejaké batôžky. Držiac za ruky svoje deti zúfalo plakali,“ opísal výjavy na bojových cestách.
Po päťdňovom pochode cez Krpáčovo, Bystrú a Vernár sa zhruba sedemsto partizánov dostalo do Popradu. Tam ich nakŕmili, prezbrojili, prezliekli a nasadili do Parížoviec (dnes zaniknutá obec zatopená Liptovskou Marou). „Tam boli škaredé boje, ale potom ma rotmajstri zo štábu zobrali do Banskej Bystrice, kde sme vytvorili prvú československú posádku. Odpratávali sme sutiny a do dvoch týždňov sme sa tam stretli takmer všetci z našej školskej vojenskej muziky. Dvaja nám padli,“ povedal.
Trikrát do týždňa potom chodievali hrávať do lazaretu v Sliači.
„Keď sa skončila vojna, na všetkých vežiach sveta sa 9. mája, presne o dvanástej, rozozvučali zvony. Ľudia mali neopísateľnú radosť,“ zaspomínal Vladimír Strmeň a úsmev rozsvietil jeho tvár.