Foto: Pravda, Eva Štenclová
V garáži, ktorú má Peter Pap hneď vedľa svojej zámočníckej dielne v Banskej Bystrici, dominuje anglický kabriolet Triumph z roku 1974. Staré športové auto je stále funkčné a jeho majiteľ si na ňom rád vyráža, spolu s manželkou, na výlety do okolia. Okrem tohto tátoša tam vystavuje aj motorky. Najstaršiu, značky ČZ, má z roku 1951. Hneď vedľa stojí len o tri roky mladší pionier Jawa a skúter ČZ ešte v nálezovom stave. Všade naokolo sú však stovky starých predmetov v podobe rôzneho náradia, termosiek, fliaš, mlynčekov, strojov, dobových tabuliek či obrazov.
Vedľa seba sú na stene napríklad súdruhovia Husák, Marx, Engels a Zápotocký. „Aby im nebolo smutno,“ zasmial sa muž, ktorého zberateľská vášeň sa prejavila v roku 1982. V tom čase pracoval v bývalej Tesle, kde sa mu dostal do rúk starý mlynček na kávu. „Jeho odliatok ma fascinoval. Bolo mi ľúto vyhodiť ho, a tak som mu dal postupne krajšiu podobu. Stiahol som z neho starú farbu, nastriekal novou, pozinkoval a vymaľoval písmenká. Vtedy som začal chápať, že aj staré veci sú pekné,“ hovorí.
Foto: Eva Štenclová, Pravda
Nasledovala dlhšia odmlka, no naplno prepadol svojej záľube v roku 2005. Koľko exemplárov odvtedy nazbieral, sa ho vraj ešte nikto neopýtal a ani ich nikdy nerátal. „Je toho tak veľa, že mi ani nenapadlo skúšať to. Kopu vecí mám ešte v depozitoch,“ podotkol s tým, že kým iní chlapi pozerali doma po robote futbal či hokej, on sa zavrel vo svojej garáži. „Vyrábal som police, aby som to všetko mal kde naukladať. Mám to tematicky porozdeľované na oddelenie kuchyne, kúpeľne, športu, strojov či zbraní. Nedá sa to ale úplne zvládnuť,“ priznáva pozerajúc na svoje poklady. Zrazu spomedzi nich vybral jeden zo svojich najmilších. „Brúska na žiletky, aký používali ešte naši starí otcovia,“ predviedol nám malý predmet pripomínajúci miniatúrny kazetový magnetofón.
V jednom z kufríkov však opatruje aj ozajstný, no kotúčový, magnetofón značky Sonet duo. „Poznajú ho všetci päťdesiatnici aj šesťdesiatnici, vyrastali sme na nich. Stále funguje, ale musíme ho najskôr rozchodiť,“ ponapájal potrebné káble a vtom sa miestnosťou začala rozliehať jedna z piesní Karla Gotta. Na obdiv však vystavuje aj písací stroj z obdobia nacizmu. „Je od firmy Wanderer, ktorá vyrábala tiež zbrane, autá a motocykle. Je to dokonalý nemecký výrobok, na ktorom sa dá písať aj dnes,“ klepol na dôkaz po jednom z klávesov.
To však nebolo všetko. Svoje najväčšie skvosty, v podobe dvoch zrenovovaných veteránov, má zaparkované na dvore. „Keď som mal pätnásť rokov, vždy som túžil kerovať takýto traktor. Po 35 rokoch som si presne taký istý kúpil a zrekonštruoval,“ ukázal na červený Zetor. Vedľa neho stál nemecký Eicher z roku 1954, ktorý na dôkaz, že funguje aj dnes, naštartoval.
Ľuďom svoje cennosti rád ukáže, no musia sa vopred ohlásiť. „Je toho strašne veľa a treba si všímať detaily. Aby návštevníci absorbovali atmosféru tohto miesta, mali by si naň vyhradiť minimálne hodinu,“ povedal s tým, že vstupné nevyberá. Teší ho len, že jeho vzácnosti nie sú skryté, ale vystavené na obdiv. Viacerí mu aj všeličo prinesú, aby to zaradil do svojej zbierky. „Už ma poznajú, je to reťazová reakcia,“ podotkol. Na množstvo starožitností však natrafil sám a úplnou náhodou. „Napríklad tento Flexaret raz v jednej dedine niesol v rukách potácajúci sa chlapík. Chcel ho predať, a keď som mu zaň ponúkol peniaze, hneď súhlasil,“ spomenul výhodný obchod s fotoaparátom.
A má nejaký zberateľský, zatiaľ nesplnený, sen? „Ani nie. Mám radosť z každej peknej starožitnosti, ktorú zachránim pred úplným zánikom,“ dodal s úsmevom.