VIDEO: Poslednú verejnú popravu v Liptovskom Mikuláši si priblížili rekonštrukciou priamo v centre mesta. Na zbojníka, ktorého pred kata predviedli v železných putách, sa prišli pozrieť desiatky ľudí.
Tatarka zomrel 22. októbra 1829, keď mal 28 rokov. Jeho krutý koniec priblížili teraz členovia Matičnej divadelnej ochotníckej scény s pracovníkmi Múzea Janka Kráľa v Liptovskom Mikuláši. Spoluorganizátormi boli tiež samospráva a občianske združenie Živé námestie.
„Naše mesto je bohaté na historické udalosti či zaujímavé osobnosti. Takýmto spôsobom chceme ľuďom pripomenúť dianie dávnejšej minulosti a menej známe postavy, akou bol aj Matej Tatarka,“ povedala Marta Jančoková z liptovskomikulášskej radnice.
Peter Vrlík, tajomník Divadelného odboru Matice slovenskej, pripomenul, že v spojitosti s Liptovským Mikulášom sa vždy hovorí najmä o Jánošíkovi.
„Na Liptove však pôsobilo viac zbojníkov a jedným z posledných bol Tatarka. Napriek tomu, že žil už v storočí pary, v Uhorsku ešte stále vládol temný stredovek a popravili ho naozaj krutým spôsobom. Najskôr ho sťali, potom lámali na kolese a verejne vystavili,“ opísal drsný postup Vrlík.
Popravu videl aj sedemročný Janko Kráľ. „Urobilo ta na neho veľký dojem. Zrejme preto sa potom venoval jánošíkovskej tematike. Tradícia zbojníkov pretrvávala, pričom štúrovskí autori v nich videli hrdinov a bojovníkov za slobodu. Postavy Jánošíka, Surovca či Tatarku zidealizovali,“ priblížil tvorbu slovenského básnika Vrlík.
Foto: Eva Štenclová, Pravda
V dave pozorovateľov bol aj známy vydavateľ kalendárov a národovedec Gašpar Fejérpataky-Belopotocký. O tejto udalosti uverejnil vo svojom kalendári správu, v ktorej nechýbal výťah z testamentu zbojníka. „Hľa, ja mladý, zdravý, v kvitnúcom veku mojom ohavnou smrťou zo sveta ísť musím, pretože som neskoro upomenutie od duchovných prijímal na srdce mi kladené. Neskoro. I keď už nie je pomoci a obrany pre mňa na tomto svete, predtým som sa, k môjmu veľkému nešťastiu, priznať nechcel,“ zneli posledné slová zbojníka, ktoré sám napísal.
Matej Tatarka sa narodil v roku 1801 v Rabčiciach na Orave. Jeho rodičia Vojtech a Rozália sa s ním potom odsťahovali do Očovej vo Zvolenskej stolici. Matej bol pastierom, no ako dvadsaťročný sa spolčil s Jánom Korbeľom z Pribyliny a začali chodiť po salašoch, kde kradli ovce. Postupne sa ich skupinka rozširovala – pribudol Juraj Zápražka z Polomky, Pavol Maceják z Hnúšte, Martin, Ján a Pavol Krpeľanovci z Detvy či Michal Šabľa, syn najdúcha z Levoče.
Tatarkova družina nezbíjala len v okolí Zvolena, ale aj na Spiši, v Gemeri, v Liptove. Keďže všade po nich sliedili drábi a prenasledovala ich stoličná vrchnosť, v marci 1829 Tatarku zlapali. Spolu so Šabľom sa mu však, nevedno ako, podarilo z väzenia ujsť.
Netrvalo však dlho a o pár mesiacov, v lete, ich chytili znovu. Skončili v cele kaštieľa v Liptovskom Hrádku. Odtiaľ putoval Tatarka pred stoličný súd, ktorý nad ním vyriekol tvrdý ortieľ – sťatie mečom a vpletenie do kolesa.
Popravu vykonal dva dni po vynesení rozsudku prešovský kat. Stalo sa tak na mieste medzi Vrbicou a Okoličným, kde 116 rokov predtým skonal aj jeho slávnejší predchodca Jánošík. Obidvaja zbíjali krátko, len tri roky.