V odôvodnení tvrdí, že sa v strane dejú veci, proti ktorým predtým ostro vystupovali a proti ktorým chceli ako strana bojovať. Na to sa nemieni prizerať. Šéfka strany Za ľudí Veronika Remišová považuje jeho odchod za snahu frakcie Márie Kolíkovej poškodiť strane ešte skôr, ako z nej frakcia odíde.
Ako ste sa vôbec dostali k politike a prečo ste sa rozhodli pre stranu Za ľudí?
Som poslancom mestského zastupiteľstva v Poprade už tretí rok, kde som kandidoval ako nezávislý. Do parlamentu som kandidoval najmä preto, že som chcel pomôcť Popradu a ľuďom v meste. V podstate som si nerobil žiadnu kampaň, ale ľudia ma poznajú z akcií, ktoré sme tu robili. Veľa vecí sa totiž nedá ovplyvniť cez mestskú politiku. Chcel som riešiť hlavne veci týkajúce sa záchranárov. Oslovil ma aj bývalý starosta Spišského Hrhova Vladimír Ledecký. Manželka veľmi nesúhlasila, ale nakoniec som do toho išiel.
Je rozdiel byť mestským a celoslovenským politikom?
Žiaľ, je. Ľudí potom s kadečím spájajú. Už počas kampane som dostal nálepku, že som americký zapredanec. S exprezidentom Andrejom Kiskom som sa osobne vôbec nepoznal. Vnímal som v dobrom jeho príbeh. Urobil podľa mňa vynikajúcu robotu. Na jeho príbehu som videl, aká je politika krutá. Môžete robiť čokoľvek a aj tak vás bude veľa ľudí hejtovať. Vo voľbách som bol na 31. mieste a poslancom som sa nestal.
Čo bolo vašou prioritou?
Tým, že sme ako strana nedostali ministerstvo zdravotníctva, nemal so nijakú možnosť niečo v tejto oblasti ovplyvňovať. Bol som však rád, že sme sa dostali do vládnej koalície. Veľkou škodou bol odchod Kisku, ktorý dokázal ľudí a osobnosti, ktoré mali svoje egá, v strane spájať. Ako kandidátku sme podporili Veroniku Remišovú. Jej príbeh opozičnej političky som sledoval. Až neskôr človek zistí, že je iné pracovať v opozícii a iné viesť stranu a pracovať v koalícii. Tiež nám nepomohla pandémia. Všetko sa to akosi zosypalo. Záchranárske veci som teda aj ďalej riešil cez našu komoru, kvôli pandémii som sa ani na ministerstve zdravotníctva v tejto veci s nikým nestretol.
Ako hodnotíte súčasnú situáciu v strane – keď Veronika Remišová navrhla, aby sa ľudia z Kolíkovej frakcie nepodieľali na vedení strany?
V sobotu 28. augusta som oznámil, že v strane končím. Čo sa dialo v pondelok, som nechápal. Život ma naučil, že kritika je dobrá, ak je konštruktívna. Na strane nám viacerým veľmi záležalo. A nie je to o tom, že by sme niekomu niečo vzali. Vidím, aké sú nálady v štáte, fungujem aj v Poprade. Vidím, čo ľudia riešia, čo kritizujú. Mám však pocit, že ľudia ‚tam hore‘ na to zabúdajú a sú v akejsi bubline. Toto dianie v strane mi príde tak trochu na škodu. Musím zopakovať, že pondelkové rozhodnutie som fakt nepochopil. Tých najkvalitnejších ľudí, ktorí sú v strane, idú trestať za to, že majú iný názor. Nežijeme v komunizme, ale v dobe, keď každý môže prejaviť svoj názor. Veľakrát sme to riešili aj za zatvorenými dverami, otvorene sme hovorili o tom, čo nám prekáža a čo by sa malo zmeniť.
Môžete to nejako konkretizovať?
Postupne, ako od nás ľudia odchádzali, to bolo pre mňa sklamanie. Málo sme s nimi ako vedenie strany komunikovali. Keďže nie som v Bratislave, zúčastňoval som sa iba predsedníctiev, bol som málo v kontakte s ľuďmi, ktorí mali na to nejaký vplyv. Prekážalo mi, ako sa riešila koaličná kríza, keď sa rozhodovalo, či vznikne štvorkoalícia. V pozadí sa diali veci, s ktorými som sa nevedel stotožniť. Otvorene sme to povedali Veronike aj ľuďom jej blízkym. A potom sa to už spustilo. Odvolanie štátneho tajomníka Ledeckého, Marka Antala či Romana Krpelana, človeka, ktorý bol vlastne zakladateľom strany. Tieto razantné kroky mi naozaj nedávali zmysel. Pýtal som sa sám seba, či chcem byť v strane, kde si robíme zle? Tá strana sa volá Za ľudí a máme pomáhať ľuďom. Toto bol jej cieľ a kvôli tomu som šiel do politiky. Keďže to tak nebolo, rozhodol som sa odísť. Všetkým, čo tam ostali, držím palce. Ak sa presadia, budem rád, ak nie, mal by niekto za to niesť zodpovednosť.
Tušili ste, že niečo také by mohlo prísť?
Otvorene poviem, že nie. Počas pandémie sme riešili hlavne opatrenia. Veronika sa ma pýtala, čo si o zdravotníckych opatreniach myslím. Podľa mňa sa to začalo dovezením vakcíny Sputnik V. A pribúdali ďalšie a ďalšie problémy. Hovorilo sa, že SaS odíde z koalície. Otázkou potom bolo, ako sa k tomu postavíme my. Jednoznačne sme sa postavili za štvorkoalíciu. Potom sa už len odvolávalo. Išlo o to, aby v predsedníctve, ktoré bolo takpovediac pol na pol, zostali len prívrženci Remišovej. Ona odmietla snem, hoci radoví ľudia ho chceli.
V čom je podľa vás problém? Nie je to len spor dvoch žien vo vedení?
Nie. Viacerí členovia predsedníctva sme sa aj na túto tému bavili. Samozrejme, vieme, kto ma ku komu bližšie. Ale mne to nepríde ako spor Kolíkovej a Remišovej. Pani Kolíková sa v určitom čase zastala jednej skupiny. Na predsedníctve sme však otvorene komunikovali. Kritizovali aj ľudia, ktorí boli blízki Veronike a zo začiatku ju podporovali. To, že sa to volá „Kolíkovej frakcia“ je len o tom, že pani Kolíková má ministerskú funkciu. Viacerí ľudia sú nespokojní, ale záleží im na tom, aby sa strana niekam posunula a riešila veci, kvôli ktorým bola do parlamentu zvolená.
Riešila sa vôbec situácia vo vnútri strany? Hovorili ste o tom, ako zdvihnúť preferencie, kde sa robia chyby, prečo vôbec takáto situácia vznikla?
Všetko to, na čo sa pýtate, sme riešili. Mali sme aj nejaké plány, ako to posunúť ďalej. Ale tým, že v čase koaličnej krízy vznikla akási nedôvera, niektorí ľudia tlačili na iné veci, tak sa to presunulo do vnútorného boja. Ukázal to aj ten pondelok. Niečo sa povie a už sa to bralo ako útok. Príde mi to zvláštne. Sami sa dávame na kolená. Pritom sa to dalo urobiť úplne inak. Bol by zvolaný snem a ukázalo by sa, či by svoju pozíciu pani Remišová potvrdila. To isté platí aj o ostatných, ktorí by na vedenie strany kandidovali. Či už pani Kolíková, či pán Šeliga… Strana by mohla fungovať ďalej a tí, čo by v nej nechceli ostať, by odišli. To je politika.
Čo vás viedlo k tomu, aby ste sa vzdali postu a odišli zo strany? Konzultovali ste to s niekým?
V hlave som si to prechádzal už nejaké dva-tri mesiace. Konzultoval som to aj s manželkou. Tá bola asi najradšej, že sa rozhodujem odísť. Bralo mi to aj veľa času, keďže som nebol v žiadnej štátnej funkcii, nedostával som ani peniaze navyše. Cestovanie do Bratislavy bolo pre mňa aj ekonomicky náročné. To, že končím, som oznámil Veronike Remišovej už v piatok 27. augusta. Vedeli to aj moji kolegovia. Viacerí boli z toho smutní, ale povedali mi, že to chápu. Videli, že sa už dlhšie trápim. Človek žije len jeden život a energiu musí dávať do projektov, ktoré majú zmysel. Bola to veľká a dobrá škola. Pre mňa sú momentálne najdôležitejšie defibrilátory, ktoré chceme dostať do každej obce na Slovensku. A v tom chcem pokračovať.
Budú odchody zo strany pokračovať?
Nevylučujem to. Môže sa stať, že jeden či dvaja poslanci zas budú nespokojní. Situácia v strane sa musí veľmi rýchlo riešiť. Nikoho to nebaví takto pracovať. Či už pani ministerka, ktorá potrebuje robiť veľkú reformu súdnictva, či poslanci, ktorí sa majú plne venovať svojej agende. A podľa mňa to už nezaujíma ani bežných ľudí. Boli sme zvolení práve preto, aby sme niečo urobili pre krajinu. A ani premiér, ani celá koalícia nemôžu fungovať v takom napätí, či niekto odíde, alebo neodíde. Ak to má fungovať, musí sa to rozlúsknuť v blízkom čase.
Vydrží strana Za ľudí?
Ja už na to nemám vplyv a ani stranu nebudem haniť. Poviem to tak – strana Za ľudí má podľa mňa najväčší ľudský potenciál. Čo človek, to osobnosť, odborník vo svojom fachu. Je to obrovská škoda. Ale môže byť, že ešte získa päť percent. Ale tiež sa môže stať, že nezíska ani dve percentá.
Ostanete v politike, ak by sa Kolíkovej frakcia odtrhla? Alebo pôjdete do inej strany?
Momentálne vôbec neuvažujem o tom, aby som riešil politiku. Keď som odišiel, prišli mi dve či tri ponuky od iných strán. Chcem sa venovať svojmu projektu s defibrilátormi. Je to vec, ktorá dokáže zachrániť stovky životov. Aj Veronika mi povedala, že to začala riešiť. Písal som jej aj e-mail, že by bolo dobré využiť na tento projekt eurofondy tak, ako to urobili v Taliansku. Stačilo by potom už iba preškoliť ľudí. V Taliansku majú úžasné čísla zachránených. Príchod záchranky nejaký čas trvá. Keby bol v každej obci defibrilátor a vyškolený človek, zachráni pacienta, kým príde záchranka. Ten projekt by nás vlastne nič nestál. A toto mne dáva zmysel. Vidím to aj teraz a aj za predchádzajúcich vlád, že sa tu míňajú milióny na nezmyselné projekty, z ktorých niektoré sa dokonca nedajú overiť, či vôbec nefungujú. Vyškoliť ľudí tiež vieme. Rokoval som aj s ministrom školstva, aby bola prvá pomoc povinný predmet na základných školách. Naše deti sa učia veľké množstvo vecí, ktoré v živote nevyužijú, ale keď im pred očami odpadne mama či iný blízky človek, nevedia, čo majú robiť. Politiku však nevylučujem, lebo všetko sa môže zmeniť.