Vyrábajú ho včely z nektáru kvitnúcich rastlín, ale aj z medovice, ktorá sa nachádza na listoch a ihličí stromov.
Medzi špičkový med na svete patrí práve ten, ktorý vyrába rodina Tibora Vargapála na svojej farme v Košickom kraji. Spolu s manželkou Jankou, ktorá okrem iného pripravuje rámiky, maľuje úle či pomáha so stáčaním medu, a synom Marekom bodujú na všetkých včelárskych súťažiach. Rodina rodáka z obce Hraň v Trebišovskom okrese má viac ocenení ako medári z USA či Kanady. Za svoju činnosť a prezentáciu kraja doma aj v zahraničí získal aj ocenenie Košického samosprávneho kraja za rok 2020.
„Vyrastal som v gazdovskej rodine. Môj dedo bol agronóm v roľníckom družstve. Keď odišiel do dôchodku, pracoval na družstve ďalej na pásovom traktore. Chodil som tam s ním a ako šesťročný som musel tento traktor zvládnuť aj ja,“ spomína na svoje detstvo včelár, ktorý si na tamojších poliach vytvoril blízky vzťah k pôde a k lesom.
Dedo mal doma celé gazdovstvo. Chovali kravy, ošípané, sliepky, kačice, morky, zajace, holuby a, samozrejme, včely. „Tam som sa naučil ich obhospodarovať. V detstve som sa túžil stať poľnohospodárskym inžinierom.“
Foto: archív Tibora Vargapála
Zlá skúsenosť s dobrým koncom
Život ho však nasmeroval inam. V pätnástich rokoch sa odišiel učiť do Košíc za mechanika kancelárskej techniky. Miesto dorábania medu tak opravoval písacie a reprografické stroje, kalkulačky, registračné pokladne a prvé stolové počítače. Neskôr v tejto oblasti ostal pracovať aj ako podnikateľ. „Popri tom som sa zaujímal aj o ekonomiku a zaujala ma burza. Okrem aktívneho obchodovania s akciami som spolu s kolegom programátorom vytváral softvér na obchodovanie. Mali sme zákazníkov zvučných mien, ale s tým mojím kolegom to akosi nevyšlo. Ostal som nakoniec bez práce i peňazí,“ opisuje svoje životné peripetie Vargapál.
Práce na východe Slovenska vždy veľmi nebolo. A tak sa opravár a programátor začal vracať k svojim koreňom. „Za posledné peniaze som kúpil 120 včelích rodín a začal včeláriť. Tentoraz sám a vo veľkom. Nemal som s takým množstvom včiel skúsenosti a starší včelári ma od toho odhovárali,“ pokračuje vo svojom príbehu.
Napriek tomu už včelár šiel do risku. Včely mu jeho námahu vrátili a včelstvo sa mu ešte aj rozrástlo. „Začal som chodiť do zahraničia za skúsenými včelármi a zbierať informácie a skúsenosti. Robím to doteraz, lebo včelárenie je veľmi náročný odbor. A je rozdiel, či včelstvo donesie desať alebo sto kíl medu ročne,“ podotýka včelár.
Najkrajšia práca
Každá činnosť má však svoje úskalia. Tak, ako sa včelárovi čoraz viac darilo, susedia sa čoraz viac sťažovali na jeho včely v záhrade. „Starosta mi prikázal vyniesť ich preč, niekam na polia. Poslúchol som, a tak sa zrodilo moje kočovanie za znáškou do takmer všetkých končín východného Slovenska. Dnes kočujem za lipou na Gemer, za medovicovým medom na Spiš, za agátom k maďarským hraniciam. Môj vzťah k poliam, lúkam a lesom z detstva odrazu nabral nové dimenzie. V prírode na čerstvom vzduchu trávim skoro každý deň od februára až do konca októbra. Hľadám a objavujem krásne miesta našej prírody, kam potom prenášam svoje včelstvá na znášku,“ vysvetľuje s úsmevom.
Včelár a medár Vargapál sa už osem rokov zúčastňuje včelárskych súťaží. Hneď na tej prvej, ktorá bola v Kyjeve v roku 2013, získal zlatú medailu. O dva roky neskôr v Južnej Kórei pribudli na jeho konto až tri zlaté medaily. A tak to šlo každé dva roky. V roku 2017 získala farma aj hlavnú cenu Grand Prix v Istanbule za darčekové medy. Zo zatiaľ ostatnej výstavy, ktorá bola v kanadskom Montreale, priniesli domov spolu so synom 11 medailí. „Počtom medailí sme skončili opäť na prvom mieste. Naša rodinná včelárska farma získala viac medailí ako medárske veľmoci USA, Kanada alebo Austrália. Tam bodoval už aj môj syn, ktorý vyhral medailu za medovinu.“
Včelárska rodina sa tohto roku pripravovala na svetovú výstavu v ruskej Ufe, ale pre pandémiu ju zrušili.
„Zažil som v živote viacero veľkých zvratov a musel som začínať odznova. Na ďalší sa už nechystám. Plánujem byť do konca života včelárom a to nielen preto, že včelári žijú dlho, keďže je to druhé najdlhšie žijúce povolanie a najkrajšia práca, akú som si vedel predstaviť. V lone prírody spolupracovať s vysoko inteligentným hmyzom – včelami. Ostatne, náš život na tejto planéte závisí od toho, či tu včely budú. Lebo ak nie, ako povedal Einstein, keď vyhynú včely, do piatich rokov vyhynie aj človek,“ dodáva na záver úspešný včelár.