Keby Maťko nesedel na invalidnom vozíku, pôsobil by na prvý pohľad ako klasický tínedžer. Jeho usmievavá tvár núti človeka vnímať ho ako sympaťáka, ktorý si okamžite získava náklonnosť. Nás tiež privítal rozradostený, pričom sa neustále snažil komunikovať spôsobom jemu vlastným. Z jeho úst vychádzajú iba jednoduché slová, ktorým väčšinou rozumie len jeho mama Iveta.
„Dokáže povedať ham, mama, teta a podobne. Je na úrovni ročného dieťaťa,“ hovorí pozerajúc na syna, o ktorého sa stará nonstop. V pracovnom týždni si oddýchne len pár hodín, keď je Martin v Praktickej škole v Prievidzi, ktorú navštevujú hendikepovaní žiaci. Tam chodí dvakrát týždenne, zvyšné tri dni trávi v dennom stacionári.
VIDEO: Maťko a jeho svet.
Cez víkendy ho zvykne zobrať na prechádzku jeho otec, s ktorým sa pred pár rokmi rozviedla, no zostal medzi nimi priateľský vzťah. „Maťko sa na neho vždy veľmi teší. Našťastie sa o syna zaujíma a stále nám pomáha ako vie,“ podotkla uznanlivo Iveta.
Chvíle, ktoré menia život
Vzápätí sa vrátila k obdobiu, keď bol ich spoločný potomok ešte len na ceste. „Mala som úplne bezproblémové tehotenstvo. Dva týždne som prenášala, tak som išla do nemocnice. Tam počas vyšetrení nič nezbadali, všetko bolo v poriadku. Až počas pôrodu zistili, že malý je omotaný pupočnou šnúrou a dusí sa. Mal ju okolo krku, bruška a dostal aj kŕče,“ spomína s tým, že lekári sa v poslednej chvíli rozhodli pre cisársky rez. „Tiež som mala na mále. Keď bolo po všetkom, povedali mi, že môžem byť rada, že som tu,“ poznamenala.
Na druhý deň po pôrode zobrali malého do martinskej nemocnice, kde ho dali do špeciálneho inkubátora. Zostal tam do svojich štyroch mesiacov. „Chodievala som za ním denne, našla som si tam ubytovanie. Lekári mi ale jeho diagnózu vtedy nepovedali. Sami nevedeli, aký to bude mať priebeh. Prízvukovali, že musíme najmä veľa cvičiť Vojtovu metódu,“ vraví.
Ako každá mama, aj ona stále dúfala, že sa raz z toho dostanú a nastane obrat k lepšiemu. „Keď mal rok, jeho detská doktorka mi povedala, že mám postihnuté dieťatko a mám si na neho vybavovať príspevky. Vtedy to na mňa totálne doľahlo a zostala som ako obarená,“ pokračovala. Hoci už predtým celý čas vnímala, že jej chlapček nenapreduje ako iné bábätká, nechcela si pripustiť definitívnosť jeho stavu.
„Neposadil sa ani nebatolil. Napriek tomu boli pre mňa slová jeho lekárky šokom a prvýkrát som sa musela pozrieť pravde do očí,“ povedala mladá žena. Diagnóza znela – detská mozgová obrna, kvadruspastická forma, čiže s postihnutím všetkých končatín. Niekedy v tom čase sa u Maťka prvýkrát objavil aj epileptický záchvat. „Teraz sme už, našťastie, šesť rokov bez tohto problému. Lieky berie stále, no aspoň sa mu to ustálilo,“ vysvetlila jeho mama.
Chlapec potrebuje pomoc
S krutou realitou sa vraj s manželom vyrovnávali postupne. „Išlo to s nami každým dňom. Po prvotnom otrase som vlastne nad tým ani nemala čas rozmýšľať. Pohltila ma starostlivosť o syna a domácnosť. Kŕmenie, upratovanie, cvičenie päťkrát denne, prechádzky vonku – stále ten istý kolotoč. Fakt sme makali,“ priblížila ich režim.
Cvičením sa snažila Maťkov stav zlepšiť. „Raz, keď mal asi tri roky, mi však jeden doktor povedal, že chlapec na tom bude veľmi zle a mám ho dať niekde do ústavu. To je ale pre mňa nemysliteľné. Kým budem vládať, urobím pre neho maximum. Na prvom mieste je on, až potom ja,“ pohladkala synovi hlavu.
Pripomenula, že teraz je to už pubertiak, ktorý je oveľa ťažší a nie je sranda dvíhať ho, no teší ju jeho spoločnosť. „Som rada, že je aspoň takýto – vysmiaty, veselý a mnohým veciam rozumie,“ povedala. Dôležité vraj je, že sa navzájom chápu.
Starostlivosť o Martina nie je len fyzicky, ale aj finančne náročná. Na to, aby sa udržal v aspoň súčasnej kondícii, potrebuje pravidelné špeciálne cvičenia. Tie sú ale poriadne drahé. Dovoliť si rehabilitácie v piešťanských či iných kvalitných zariadeniach bez pomoci iných nemôžu.
„Ja to s ním už nezvládam, je naozaj ťažký. Okrem toho nemáme potrebné pomôcky. No a odborníci vedia najlepšie, ako postupovať. Ja sa na nich nechytám,“ priznáva pripomínajúc, že takéto procedúry sú pre nich luxusom. „Preto sa nám podarí na takýto pobyt vyraziť len vtedy, keď nám pomôžu nejaké nadácie. Tie už ale na staršie deti veľmi prispievať nechcú, takže je to problematické,“ tvrdí.
Niečo si vyzbierajú aj na dvoch percentách z daní, ale to, samozrejme, nestačí. „Chodievame do banskobystrického centra intenzívnej terapie. Predtým sme boli aj v piešťanskom rehabilitačnom centre, kde dvojtýždňový pobyt vyjde na 3 500 eur,“ vraví Iveta. Preto by ju veľmi potešilo, keby sa našiel niekto ochotný pomôcť im s tým. „Bez odborného cvičenia by bol na tom Maťko zle. Ruky aj nohy by mal tuhé a tomu sa chcem vyhnúť. Jeho telíčko cvičenie potrebuje, aby si spevnil aj chrbátik,“ objasnila.
Keď mal Martin dvanásť, dokázal vďaka špeciálnej pomôcke aj chvíľu stáť. Pred dvomi rokmi sa ale optimistické nádeje v tomto smere rozplynuli. „Operovali mu bedrový kĺb, ktorý mal vyskočený. Zle sa mu sedelo, mal bolesti, takže to bolo nevyhnutné. Potom sa už ale do takého stavu ako predtým nedostal. O to viac sme teraz odkázaní na tie rehabilitácie,“ uzavrela dúfajúc, že sa nájde nejaká dobrá duša a pomôže im.