Tatranská bóra zničila celkovo 12 600 hektárov lesa, z toho 8 737 hektárov na území v správe Štátnych lesov TANAP-u. Vietor poškodil 2 036 950 metrov kubickych drevnej hmoty, ešte do konca roka 2005 sa lesníkom podarilo spracovať až 87,8 percenta kalamity.
Práce na odstraňovaní následkov víchrice definitívne ukončili v máji 2006, ale na základe rozhodnutí orgánov štátnej správy ochrany prírody nielen v bezzásahových územiach, ale aj tam, kde kalamitu mohli spracovať, museli úplne bez zásahu alebo vo forme tzv. biomasy ponechať v jednotlivých porastoch pätnásť až tridsať percent drevnej hmoty. Nespracovaná kalamita sa stala potravnou základňou pre podkôrny hmyz, ktorý na území Tatranského národného parku odvtedy napadol viac stromov, ako dokázal 19. novembra 2004 vyvrátiť vietor.
Popri odstraňovaní následkov ničivej víchrice a následného požiaru, ktorý 30. júla 2005 zasiahol vetrom poškodený les nad Tatranskými Zrubmi, sa Štátne lesy TANAP-u pustili aj do projektu revitalizácie, rekonštrukcie a obnovy zničených lesných ekosystémov, ktorého cieľom bolo vytvorenie stabilných lesov s prírode blízkou štruktúrou, ktorá by bola druhovo, vekovo i priestorovo pestrejšia ako štruktúra porastov pred kalamitou.
Riaditeľ Štátnych lesov TANAP-u Ján Marhefka skonštatoval, že tam, kde mohli kalamitu spracovať, rastie mladý, druhovo pestrý les, ktorý by mal v budúcnosti lepšie odolávať extrémom počasia či prírodným katastrofám, ale aj účinnejšie čeliť klimatickým zmenám.
„Za uplynulých sedemnásť rokov sme vysadili takmer desať miliónov stromčekov, pričom dve tretiny predstavovali ihličnany a tretinu tvorili listnáče. Najväčšie zastúpenie mali už tradične smrek, smrekovec, borovica a jedľa, nechýbali však ani javor, jaseň, jelša, buk, brest či jarabina.“
Tatranskej bóre, ktorá bola zaradená medzi desať najničivejších európskych vetrových kalamít za posledných tridsať rokov, sa venuje aj tzv. pokalamitný výskum. „O jeho serióznosti a medzinárodnom význame svedčí nielen to, že pokalamitné výskumné plochy boli zaradené do národnej siete LTER, čo je názov pre dlhotrvajúci ekologický výskum, ale aj použité metódy,“ hovorí Zuzana Homolová, vedúca Výskumnej stanice a Múzea TANAP-u v Tatranskej Lomnici.
Hoci výskum potvrdil, že tzv. bezzásah najviac smeruje k pôvodným spoločenstvám, ukazuje sa, že so sebou prináša i riziká – a to nielen v podobe vysokého plošného zastúpenia smreka, ktoré podľa výskumníkov povedie opäť k vzniku porastových štruktúr náchylných na plošný rozpad pôsobením vetra alebo podkôrneho hmyzu, ale napríklad i v podobe prerušenia kontinuity poskytovania ekosystémových služieb.
„Aj preto je namieste otázka, či sme sa ako spoločnosť rozhodli správne, keď sme vzácne územia v národnom parku ich vyčlenením do tzv. bezzásahu odsúdili na rozvrat a na úkor sledovania prírodných procesov prichádzame o predmet ochrany,“ uzatvára Ján Marhefka, riaditeľ Štátnych lesov TANAP-u.