Deň, keď sa jeho život zmenil doslova z minúty na minútu, má Jozef stále pred očami. „Prišiel som z práce a keďže otcovi sa nedarilo naštartovať auto, išiel som ho roztlačiť. Motor nabehol, ale ja som zostal na ceste ako obarený. Zrazu mi stuhli nohy a spadol som na zem. Nedokázal som sa postaviť,“ hovorí o udalosti, ktorá ho úplne ochromila.
„Otec to videl v spätnom zrkadle. Otočil auto a rýchlo sa ku mne vrátil s otázkou, čo mi je. Odvetil som, že si necítim nohy. Hneď ma zobral k lekárke, ktorá mi ihlou prepichla svaly – na stehnách aj lýtkach. Mňa to ale vôbec nebolelo, stále som nič necítil,“ spomína vyšetrenie, ktoré odhalilo, že situácia je vážna. Doktorka mu na rovinu povedala, že je to zlé. Vypočul si to so slzami v očiach nevediac, aká budúcnosť ho čaká. „Bol som vtedy mladý chlapec, zrútil sa mi svet,“ podotkol.
Nechcel sa vzdať
Nasledoval kolotoč vyšetrení, pričom na neurológii zobrali Jozefovi vzorku z miechy. Rozbor ukázal, že tam má nádor. Primár čadčianskej nemocnice mu vybavil profesora Juraja Šteňa, ktorý sa ho ujal. „V auguste 2002 ma v Bratislave operovali deväť hodín. Po týždni sa ma lekári snažili postaviť na nohy, ale nešlo to. Stále som si ich necítil,“ vraví s tým, že sa znova musel začať učiť chodiť.
Popritom ho presunuli na onkológiu, kde podstupoval ožarovanie. „Celý rok som kvôli liečbe nebol doma. Predtým som mal veľa kamarátov, no zrazu sa prestali ozývať. Zmizli, nebolo ich. Vtedy sa potvrdilo, že najväčšou oporou je vždy rodina. Podržali ma rodičia, brat a švagriná – bez nich by som to nezvládol,“ priznáva Jozef s pokorou.
Rakovinu po ťažkej liečbe a zdĺhavých rehabilitáciách síce porazil, no citlivosť v nohách má stále len minimálnu. Čiastočného ochrnutia sa už zrejme nikdy nezbaví. S pomocou bariel však dokáže zdolávať krátke vzdialenosti tak, že nohy ťahá za sebou. Inak používa invalidný vozík.
Predtým silného mladého muža, ktorý sa živil prácami na stavbách, toto ťažké položenie vyradilo z aktívneho života. „Niečo mi to vzalo a niečo dalo. Mám úplne iné hodnoty, vážim si diametrálne odlišné veci,“ poznamenal Jozef.
Veľmi mu vraj pomohlo trojmesačné liečenie v Kováčovej, kde si zdokonaľoval pohyb s pomocou špeciálnych náradí a po večeroch sa vždy „zatúlal“ do posilňovne. „Aby som sa psychicky nezrútil. Veď v tom čase to boli obrovské tlaky. Dookola som rozmýšľal, čo si počnem, ako budem ďalej fungovať. Naši so mnou mali veľké starosti, začiatky boli ťažké. Najmä prvé dva roky som sa s tým nevedel zmieriť,“ priznáva. Vedel však, že musí zabojovať.
„Nechcel som sa vzdať, inak by to nedopadlo dobre. Cítil som potrebu niečo dokázať sebe, aj rodičom. Vravel som si, že nie je všetko stratené. Mojou záchranou bolo práve cvičenie,“ povedal Jozef Padych.
Všetko je o hlave
Ku kulturistike mal blízko už predtým – venoval sa jej od svojich pätnástich rokov. Počas liečenia v Kováčovej však okrem vlastných cvičení pomáhal aj kamarátke, ktorá nevedela, ako s tým začať. Práve ona bola impulzom, aby si urobil trénerskú licenciu. „Rehabilitačné sestry ma tiež pravidelne volali, aby som im s niektorými pacientmi pomohol. Mali ich veľa a okrem toho si ma sami pýtali. Zameriaval som sa na ich techniku, ktorá je veľmi dôležitá,“ priblížil.
Mladý muž na sebe tvrdo „makal“ a po čase prišli aj medzinárodné úspechy. V kulturistike hendikepovaných získal tituly majstra Európy aj sveta. Musel s tým ale prestať, lebo súťaže a cestovanie na ne sú drahým špásom. „Z invalidného dôchodku to neutiahnem,“ pripomenul. Najväčšou výhrou je ale pre neho skutočnosť, že cvičenie sa stalo jeho životným poslaním.
„Dalo mi naozaj veľa a chcel by som inšpirovať aj ďalších. Je totiž veľa ľudí, ktorí sedia doma a utápajú sa vo vlastnom žiali. Ľutujú sa, čo je najhoršie pre psychiku, aj telo. Všetko je o hlave, ktorá má vplyv aj na telesnú schránku,“ podčiarkol. Vie, že to nie je jednoduché, ale keby sa sám nepostavil osudu čelom, dnes by sa vraj z vozíka možno ani nepostavil. „Zrejme by som zostal ležiacim, čiže imobilným človekom,“ mieni.
Keď sa plní sen
O tom, že Jozef je napriek svojmu hendikepu stále akčný, svedčí aj jeho veľký sen. Ten by sa mal stať realitou už v najbližšom čase. Je ním veľké bezbariérové fitness centrum pod holým nebom, kde nebudú chýbať špeciálne stroje pre vozičkárov, šatne a sociálne zariadenia. Keďže vítaní sú aj zdraví ľudia, vyrastie tam tiež boxerský ring.
Celé to má byť umiestnené na špeciálnej gumovej podlahe, oplotené a monitorované kamerami. Kvôli ochrane pred dažďom a snehom to síce zastrešia, no stále pôjde o exteriérové fitness bez vonkajších stien. Pozemok s rozlohou 763 štvorcových metrov mu na dvadsať rokov dalo do nájmu mesto.
„Inšpiroval ma kamarát Andreas Fiala, ktorý má v Prahe zatiaľ jediné takéto fitko v širokom okolí. V strednej Európe žiadne podobné neexistuje, preto chcem ísť v jeho šľapajach,“ povedal upozorňujúc, že na Slovensku sú všade v posilňovniach schody. „Nič tu nie je bezbariérové. Moji klienti sú väčšinou barlári či vozičkári a je veľký problém dostať ich hore. Preto už teraz mnohí netrpezlivo čakajú, kedy sa môj plán zmení na skutočnosť,“ tvrdí s tým, že sa ho na to pýtajú ľudia zo Žiliny, z Trenčína aj Bratislavy.
Na platforme donio už spustili kampaň, kde tento projekt môžu podporiť ľudia z rôznych kútov. Jozef verí v žičlivosť Slovákov a ich ochotu prispieť na dobrú vec. „Bez peňazí to skrátka nejde,“ doplnil.