Medička Kateryna: Je to ako hororový film, ale nedá sa vypnúť

Jednou z medičiek, ktoré pomáhali s intervenčným tímom ministerstva zdravotníctva priamo na hraniciach, je aj štvrtáčka, študentka všeobecného lekárstva, 22-ročná Kateryna Cholynets z Ukrajiny.

„Informácia o tom, čo sa deje na Ukrajine, ma zastihla hneď v prvý deň vojnového konfliktu. Práve som sa chystala do nemocnice na cvičenie z chirurgie. Na sociálnej sieti mi začalo vyhadzovať videá priateľov študujúcich medicínu v Kyjeve – neverila som vlastným očiam, keď som sledovala zábery s výbuchmi! Hneď som volala mame, ktorá žije 150 kilometrov od Užhorodu," hovorí mladá žena.

Celá rodina hneď riešila, čo ďalej. "Mamka pracuje ako hlavná sestra na internom oddelení v nemocnici a rozhodla sa ostať na Ukrajine, pretože v nemocnici je teraz najviac potrebná, no moja mladšia sestra, sesternice a teta sa rýchlo zbalili a vyrazili k príbuzným do Prahy. V priebehu krátkeho času som potom stretla na hraniciach stovky takýchto ľudí ponáhľajúcich sa do bezpečia,“ hovorí Kateryna, ktorá prežila prvé dni konfliktu ako v mrákotách a na víkend, už ako členka intervenčného tímu, vyrážala so skupinou študentov do Uble.

Opäť bezmocná

„Členkou intervenčného tímu ministerstva zdravotníctva som asi pol roka. Volali mi, že by privítali pomoc medika ovládajúceho ukrajinský jazyk pre kontakt s utečencami na hranici. Z Košíc sme vyrážali spolu so študentkami medicíny Ester Tomajkovou a so Srbkou Jelenou Čkonjevič a tiež s doktorandkou na verejnom zdravotníctve Viktóriou Rusňákovou. Najprv sme boli na hraničnom priechode v Ubli, neskôr sme sa presunuli do Malých Slemeniec a potom do Vyšného Nemeckého, pričom sme monitorovali situáciu, či niekto nepotrebuje zdravotnícku alebo psychologickú pomoc. Pomáhali sme tiež charite rozdávať jedlo a čaj a ja som predovšetkým tlmočila,“ hovorí študentka.

Šokujúce bolo pre ňu stretnúť priateľky z rodného mesta Mižhiria, ktoré utekali z Ukrajiny aj so svojimi psíkmi. "Až keď som stretla známych ľudí, akoby mi zrazu došlo, čo sa to vlastne deje. Moji rodáci a rodina utekajú z našej krajiny pred nečakanou agresiou a nevieme, čo prinesie zajtrajšok. Nikto to nevie – nielen Ukrajinci, ani iné národy si už nemôžu byť ničím isté,“ konštatuje.

Po prvých dňoch sa Kateryna musela aj vyplakať a dať sa psychicky do poriadku. „Organizovala som sprostredkovanie rôznej pomoci pre Ukrajincov, ale potrebovala som byť chvíľu sama,“ vysvetľuje študentka, ktorá sa na covidovom oddelení v Krompachoch celé mesiace stretávala tvárou v tvár so smrťou a myslela si, že po tejto skúsenosti už zvládne v živote všetko. A predsa ju život prekvapil tak, že sa cíti bezmocná.

„Pracovala som na oddelení anestéziológie a intenzívnej medicíny, videla som ľudí zomierať a balila ich telá do čiernych vriec… Myslela som si, že som silná, ale toto ma úplne rozložilo. Cítim obrovský strach a ani neviem povedať, čoho sa vlastne bojím, či o seba, o svoju rodinu, alebo o svoju vlasť. Je to ako hororový film, ale nedá sa vypnúť a netušíme, ako ďaleko to všetko zájde,“ hovorí so smútkom v hlase Kateryna.

Pomôžu aj rodinám

Zatiaľ čo tri medičky sa počas týždňa venujú škole, externá doktorandka Viktória Rusňáková je na hraniciach každý deň. Prílev utečencov neutícha a s postupujúcimi bojmi v susednej krajine sa dajú očakávať ďalšie vlny ľudí smerujúcich do bezpečia.

Ako poznamenáva Kateryna Cholynets, treba počítať s tým, že čím väčšmi bude Ukrajina krvácať, tým viac ľudí sa vydá hľadať pomoc za hranice a prichádzať budú čoraz chudobnejšie osoby.

„Viete, prvej chvíli sa spamätali dobre zorientovaní ľudia, ktorí mali poruke nejaké financie a technické prostriedky na cestu, teda hlavne motorizovaní ľudia. Ale s postupujúcimi bojmi vytlačí strach z domoviny aj tých, ktorí sú na tom finančne horšie – no ich strach bude väčší než ich bieda a neistota, kam sa v zahraničí podejú. Tí budú celkom stratení, no ja verím, že Slováci, ktorí ukázali svoje veľké srdcia, ich budú mať otvorené aj naďalej. Pretože Ukrajina bojuje za tvár celej Európy!“ zdôrazňuje medička.

Na svojich študentov je hrdý aj dekan Lekárskej fakulty Daniel Pella. „Oceňujem ochotu našich študentov, ktorí popri plnení náročných povinností vyplývajúcich z ich štúdia venujú svoj čas a energiu aj na iné dôležité veci, a takisto si vážim kolegov, ktorí akýmkoľvek spôsobom pomáhajú, či už materiálne, finančne, alebo ubytovaním ukrajinských rodín," vyzdvihuje svojich kolegov i budúcich kolegov.

Prodekanka pre pedagogickú činnosť Želmíra Macejová zas iniciovala viaceré stretnutia s ukrajinskými študentmi, ktorých je na fakulte aktuálne pätnásť. „Na spoločnom stretnutí sme hovorili najmä o ich psychickom rozpoložení a situácii, v akej sa nachádzajú ich rodiny. Študenti sa zaujímali o pracovné možnosti alebo prípadnú zdravotnú starostlivosť o ich rodičov, pokiaľ by sa rozhodli opustiť Ukrajinu. Prisľúbili sme im osobnú pomoc v rôznych smeroch,“ vysvetľuje.

Pomáhajú všetky školy

Vojnovým utečencom z Ukrajiny pomáhajú všetky vysoké školy v kraji. Technická univerzita tiež ponúka bezplatné ubytovanie v študentských domovoch, ale aj sociálno-psychologické poradenstvo. Univerzita veterinárneho lekárstva vyzvala študentov v rámci dobrovoľníctva, aby pomohli s čipovaním a poskytovaním základnej veterinárnej pomoci zvieratám prichádzajúcim spolu s utečencami. Na Prešovskej univerzite v tomto akademickom roku študuje 904 ukrajinských študentov. Škola vyčlenila voľné kapacity na dočasné ubytovanie rodinných príslušníkov študentov a zamestnancov. V gescii Inštitútu prekladateľstva a tlmočníctva filozofickej fakulty sa zároveň študenti v spolupráci s organizáciami tretieho sektora zapájajú do komunitného tlmočenia pri aktivitách spojených s migráciou. Aktuálne je zapojených 50 študentov.