V turistickej ubytovni na košickej Medickej ulici je takto ubytovaných okolo tridsať žien s deťmi, ktoré v tejto ťažkej dobe prišiel potešiť v rámci osláv MDŽ aj sólista Štátneho divadla v Košiciach, tenorista Maksym Kutsenko (37).
Pochádza z ukrajinského mesta Hluchiv na severe Ukrajiny v Sumskej oblasti, ktoré leží asi 30 km od hranice s Ruskom. Na Slovensko prišiel aj s manželkou, tiež opernou speváčkou, v roku 2014.
„Som rád, že som sa po dlhom čase stretol so svojimi rodákmi. Dávno som pre nich nespieval a som veľmi šťastný,“ povedal po krátkom recitáli, ktorý ukrajinské ženy ocenili nielen veľkým aplauzom, ale aj slzami v očiach. Potešila ich aj kytička z rúk predsedu Košického samosprávneho kraja Rastislava Trnku.
„Nečakal som až takú odozvu. Tieto ženy ale prežili ťažké chvíle, ktoré, hoci som na Slovensku, prežívam aj ja. Na Ukrajine mám babku a tetu. Momentálne je v mojom rodnom meste relatívny pokoj v porovnaní s ostatnými časťami krajiny. Napriek tomu nad ním lietajú lietadlá a počuť vybuchovať bomby,“ hovorí umelec, ktorý je so svojou ukrajinskou rodinou dva- aj trikrát denne v kontakte. „Babička žije na kraji mesta a teta sa o ňu musí starať, lebo je už stará. Snažím sa ich všemožne podporovať. Zapojil som sa aj do humanitárnej pomoci, ale tiež im posielam peniaze. Ľudia tam potrebujú napríklad nepriestrelné vesty, tak som prispel aj na ne. Ak by sa dali kúpiť na Slovensku, rovno ich im pošlem. Humanitárnu pomoc som odovzdal v košickom Kulturparku, verím, že sa všetky potrebné veci dostanú tam, kam majú,“ vysvetľuje Kutsenko.
Foto: Jana Vargová, Pravda
V meste Hluchiv funguje podľa speváka aj domobrana. „Mám informácie, že sa ľudia v meste veľmi spájajú. Keďže leží blízko ruských hraníc, hovorí sa u nás hlavne po rusky. A až teraz viacerí pochopili rusifikáciu nášho národa. Ale nikto z našich nechce patriť k Rusku, pretože sme Ukrajinci. Ak človek hovorí po rusky, neznamená to, že chce patriť k okupantom, ktorí nám chcú zobrať našu ukrajinskú zem,“ pokračuje.
Umelec svojej rodine poskytol možnosť, aby prišli za ním na Slovensko. Dnes ale vie, že neprídu. „Moja babka by nikdy zo svojho domu neodišla. Má už 80 rokov a ja jej rozhodnutie chápem. Keďže sa bez pomoci už nezaobíde, tak teta musí ostať s ňou,“ vysvetľuje. Ale v Košiciach napriek tomu nezostanú sami. „Na ceste je ale rodina mojej manželky. Príde k nám jej sestra s dvoma a brat s tromi deťmi, z ktorých je jedno ešte iba malé bábätko. Je našou povinnosťou im pomôcť. Deti sú naša budúcnosť. Keďže budú poznačené touto vojnou, budú si nesmierne vážiť svoj život a milovať svoj štát. Verím tomu, že Ukrajina bude a zvíťazí,“ hovorí s hrdosťou v hlase, ale aj so slzami v očiach.
Na otázku, či vie odhadnúť, ako dlho potrvá konflikt, iba pokrčí ramenami. „Ako každý z nás chcem, aby sa vojna skončila čím skôr, najlepšie hneď. Musíme však byť realisti. Neverím, že Putin sa len tak vzdá. Išiel vabank. Túto vojnu podľa mňa plánoval veľmi dlho. On berie Ukrajinu stále ako súčasť bývalého Sovietskeho zväzu. Preto dookola počúvame tú istú rétoriku, že sme jeden národ. Nie, nie sme jeden národ. Ukrajina je jeden samostatný krásny štát, ktorý má aj úžasnú kultúru a ktorý sa už niekdajšie veľké Rusko a aj bývalý Sovietsky zväz snažili systematicky zničiť dlhé roky. Ukrajincov už kedysi odvádzali na Sibír a na ich miesto posielali bývať Rusov,“ myslí si Kutsenko.
Viacerí v tejto vojnovej súvislosti hovoria aj o anexii Krymu Ruskou federáciou, ktorá bola vyvrcholením politickej krízy na jar 2014. „Podľa môjho názoru Krym nepatrí Rusom, ale ani Ukrajincom. Krym bol vždy medzinárodný. Žijú tam Ukrajinci, Rusi, ale najviac je tam Tatárov. Nikto sa však ľudí, ktorí tam žijú, na ich názor nepýta,“ vzdychne si.
Maksym Kutsenko, ktorý vyštudoval Vysokú hudobnú národnú akadémiu P. I. Čajkovského v Kyjeve, je zaslúžilým umelcom Ukrajiny a tiež víťazom Alševského medzinárodnej súťaže v Charkove, sa raz určite chce vrátiť domov. „Na Ukrajinu patríme s celou mojou rodinou. Išiel som sem za prácou, ktorá ma baví a mám ju rád. V Košiciach je perfektné divadlo a super ľudia. Cítime sa tu vynikajúco, ale doma je doma.“