„U nás, chvalabohu, nie je vojna. Zatiaľ… Kto môže, pomáha ostatným z východu krajiny. Žije tam môj brat, ktorý by už nemusel rukovať, ale on zostáva, hoci sme ho volali sem na Slovensko,“ vzdychne si. Hovorí, že sa na Ukrajine prelieva veľa krvi za nič a pre nič. „Mám veľa kamarátov Rusov, ktorí nepodporujú vojnu a hanbia sa za Putina. Naše kamarátstvo to však nerozdelilo, skôr nás to ešte viac spája. Ale, žiaľ, aj medzi Ukrajincami sú ľudia, ktorí mu, naopak, veria,“ hovorí a vedie nás na prvé poschodie.
„Musíme trochu vydržať,“ a klope na dvere. „Ľudia sa veľmi boja ešte aj dvere otvárať. U mnohých sa objavujú spomienky na stalinské časy. Už si svoje prežili. Niektoré ženy už ani plakať nevládzu…“ vysvetľuje. S ubytovanými komunikuje rusky alebo ukrajinsky, komu ako vyhovuje. Prvé, čo o ubytovaných povie, je, že sú to veľmi skromní a veľmi vďační ľudia.
O mladej žene, ktorá nakoniec pootvorí dvere, Oxana hovorí, že je umelkyňa. „Vyučuje maľbu a kresbu na umeleckej škole. Prišla so sedemročným synom a babičkou, ktorá celý život pracovala vo veľkom podniku na ekonomickom úseku. Bývali v malom meste neďaleko Donecka, ktoré leží v priemyselnom regióne Donbas. Tam zostal aj jej manžel. Sú v telefonickom styku, zatiaľ je v poriadku," pokračuje Oxana. Žena nakoniec súhlasí s rozhovorom. Nechce však povedať meno a ani sa fotiť.
Strastiplná cesta
„Prišli sme z Donbasu, kde sme svojím spôsobom prežívali peklo už od roku 2014. Neverili sme však, že sa to vyvinie do takejto celoukrajinskej vojny. Mysleli sme si, že sa naše štáty dohodnú. Z domu sme utekali bez toho, aby sme si stačili niečo zobrať. My sme žili v ukrajinskej časti oblasti. Mestá sú tam teraz už zbombardované. Ťažko to psychicky znášame. Odišli sme a nevedeli, kam ideme a za kým. Teraz hovorím, že sa stal zázrak,“ popisuje so slzami v očiach žena, ktorá na Slovensku nikdy nebola.
„Asi sme cítili, že to bude vážne, a hneď, ako sme počuli streľbu a bomby, išli sme vlakom smerom na západ. Dom, kde sme bývali, sme narýchlo opustili, iba sme ho zamkli. Vlak bol totálne preplnený. Každý sa bál predovšetkým o svoje deti. Mnohé boli úplne maličké. Vo vlaku sme stretávali veľa vydesených ľudí napríklad z Odesy. Cesta nám trvala 35 hodín. Tak sme sa dostali do Užhorodu. Tam sme prenocovali a pokračovali ďalej autobusom. Po dlhých hodinách to bola noc, keď sme si mohli ľahnúť. Spali sme na zemi položenom matraci v športovej hale. Trochu sa nám uľavilo. Na druhý deň sme na hranici vo Vyšnom Nemeckom čakali šesť hodín. Poslali nás do pristavených autobusov, ktorými sme sa dostali až do Košíc,“ spomína na strastiplnú cestu.
Dobrovoľníci v meste ich poslali na Medickú. „Bolo to ťažké, báli sme sa, pretože moja mamka, ktorá má 75 rokov, je chorá. Sme radi, že tu môžeme zostať tak dlho, ako budeme potrebovať. Veľmi dobre sa tu o nás starajú. Verím však, že sa to skončí a my sa budeme môcť vrátiť do svojich domov,“ dodáva.
Mladá žena si netrúfa odhadnú, ako dlho vojna potrvá. „Nemám slov na konanie Putina. Nikto tomu nerozumie. To, čo sa tam deje, je vraždenie a vyhladzovanie národa. Hoci konflikt je u nás už pár rokov, vedeli sme tam aj napriek tomu žiť. Netuším, čo bude ďalej. V týchto oblastiach sa šíri aj veľká proruská putinovská propaganda. Viacerí sa k pravdivým informáciám nevedia ani dostať. Žijú akoby v inom virtuálnom svete. Názorovo sa rozdelili celé rodiny,“ už iba smutno konštatuje. Chcela by si tu nájsť aspoň zatiaľ nejakú robotu a synovi školu.
Žili v pivnici, lietadiel sa aj dnes boja
Po chvíli k nám prichádza pani v stredných rokoch. Hovorí, že sa volá Taťjana a prichádza zo Záporožia. „Aj moje mesto už bombardovali. U nás je veľká atómová elektráreň, aj preto sme mali veľmi veľký strach. Odišli sme odtiaľ vlakom, v ktorom bolo strašne veľa detí. Ľudia mali so sebou aj svojich domácich miláčikov. Nikomu v tej chvíli neprekážalo, ak nejaký psík hlasnejšie brechal. Cesta trvala 27 hodín, pritom normálne by to bolo 18. V Užhorode sme presadli na autobus a asi po 10-hodinovom čakaní sme sa konečne dostali na Slovensko,“ opisuje svoju cestu.
V ubytovni je aj s ďalšou pani, ktorá už veľa rokov žije v Kyjeve. „Môj starší syn so zbraňou v ruke bráni mesto," hovorí s hrdosťou v hlase. „Keď sa začali boje, vzala som k sebe na chatu, ktorá je asi 40 kilometrov od Kyjeva, nevestu aj vnučku. Keďže nič dôležité v okolí nie je, mysleli sme si, že tam sa ukryjeme a bude tam pokoj. Nestalo sa. Okolo nás viedol jeden z vojenských koridorov smerom na Žytomyr. Dňom i nocou sa tam strieľalo. Veľmi sme sa báli hlavne o vnučku. Nakoniec ma nevesta presvedčila, aby sme sa vrátili do mesta, kde bol ešte aj môj mladší syn. Pár dní sme boli v pivnici. Ale tam sa dlho žiť nedalo, keďže sme nemali vodu, jedlo, svetlo, internet. Nakoniec sme sa rozhodli, že ideme smerom na západ, až sme sa ocitli tu," vysvetľuje.
Na Medickej zatiaľ býva aj rodina Jaroslava Ivanoviča. Je silný diabetik, preto sa ho mobilizácia netýka, a tak ho pustili cez hranice. Spolu s ním prišla manželka a ich dvaja synovia Ivan a Iljev, z ktorých je jeden autista.
„Je to fakt neskutočné, ako sa tu o nás starajú. Deti majú rôzne intolerancie na stravu a ľudia sa nám tu snažia zohnať diétnu stravu, akú potrebujú. Ja som dostal glukomer a inzulín, ktorý som si so sebou nestihol vziať. Pracujem už viac ako 20 rokov ako sudca a prokurátor. Nikdy sme nechceli žiadne bohatstvo. Žili sme ako normálni ľudia. Boli sme viac dní v pivnici, nemali sme k dispozícii ani viac hotovosti a situácia sa veľmi zhoršovala. To, čo sme mohli, sme si zbalili. Nebolo toho veľa. Ale čo nutne potrebujeme, nám tu zabezpečili. Obaja sme veľmi vďační, ako ste nás tu prijali. Žijeme v prekrásnych podmienkach. Ale aj dnes, keď nad nami letí lietadlo, máme strach. Zatiaľ ostávame tu v Košiciach. Nemáme naše deti zapísané v pase, tak si to musíme vybaviť. Chceme ísť do Španielska, kde máme známych. Sú ruskej národnosti. Ponúkli nám, že môžeme za nimi prísť. Aj oni sú z toho nešťastní, s názormi Putina absolútne nesúhlasia,“ vysvetlil Jaroslav Ivanovič.
Pani, ktorá stála vedľa neho, hovoriť nechcela. „Ja skažu toľka: Baľšoje spasiba, my blagadarim vas… Baľšoju paklonu za vsjo. Vsjo zdes prekrasno. Spasiba.“