V marci 1924 sa tam v rodine Andreja a Anny Tomkovcov narodil syn Jozef. V rodnej obci vychodil ľudovú školu a potom jeho kroky už smerovali cez Michalovce, Bratislavu až do Ríma. Prežil tam plodný život i ťažké časy. Udavčanom však nikdy neprestal byť. Ak to bolo len trochu možné, vždy do obce zavítal. Ľuboslava Šalatová bola pri každej návšteve Kardinála Jozefa Tomka v Udavskom. Je miestnou kronikárkou a hlavne pamätníčkou. Na úrade v Udavskom pracuje už 38 rokov.
Oficiálne aj neoficiálne
Ako prefekt vatikánskej Kongregácie pre šírenie evangelia bol v rodnej obci oficiálne po prvý raz 28. decembra 1990. Počas svojich návratov domov neustále povzbudzoval ľudí vo viere. „Presne v tejto miestnosti, kde sa teraz nachádzame, sme ho prijali, a veru musím povedať, že to bolo veľmi dojemné. Musím však spomenúť že tu bol aj rok predtým, keď mu zomrela mama. Pri hrobe som recitovala aj báseň. Prišlo veľmi veľa ľudí, aj takých všelijakých, ktorých nikto nepoznal a len si fotili,“ spomína na kardinála kronikárka, ukazujúc prvý zápis v kronike obce.
V roku 1994 oslavoval Jozef Tomko 70. narodeniny. V tom roku domov neprišiel, ale Udavčania sa vydali za ním do Ríma. „Zorganizovali sme autobusový zájazd. Okrem Udavčanov prišli aj ľudia z okolitých obcí. Neskôr nám poslal poďakovanie, že sme prišli. Pripravili nám tam aj pohostenie. Po sedemdesiatke už pravidelne každých päť rokov chodil domov. Poslednýkrát to bolo 11. marca 2019,“ hovorí Ľ. Šalatová.
Čítajte viac Ľubomír Feldek: Vaša pamiatka tu zostane, pán kardinál
Normálny človek
Podľa pracovníčky úradu bol kardinál Tomko úžasný človek. „Bol veľmi vzdelaný. Hoci bolo zvykom pobozkať kardinálovi prsteň, on to nemal rád. Vždy ma dvihol, keď som tak chcela urobiť. Preferoval pevný chlapský stisk ruky. S ľuďmi vždy vychádzal dobre. Obliekol si klasickú čiernu sutanu alebo oblek a poprechádzal sa po dedine. Pristavil sa pri ľuďoch, porozprával sa, opýtal sa, čo je nové. Hovoriť vedel s posledným chudákom, ale aj s človekom, ktorý mal desať titulov. Najviac sa mi páčilo, že bol rozvážny. Ak sa ho niekto niečo spýtal, chvíľu pouvažoval a až tak odpovedal. Uvedomoval si silu slova. Vedel, že všetko čo povie, bude každý brať ako „bernú mincu“ a že sa každé slovo môže zneužiť. Bol veľmi pokojný.“
Čítajte viac Zomrel kardinál Jozef Tomko, najvýznamnejší Slovák vo Vatikáne
Kardinál Jozef Tomko je aj autorom viacerých kníh. Raz potreboval z archívu obce nejaké fotografie. A pani Ľuboslava bola tiež pri tom. „Prišiel k nám ako normálny človek. Pracovali sme dole v knižnici a ani som si neuvedomila, koho mám pri sebe. Nedá sa poprieť, že to bola veľká osobnosť. V súčasnej dobe to bol jeden z najvýznamnejších Slovákov.“
Samozrejme, že sa obec pri návšteve svojho rodáka snažila vždy dobre pripraviť. Vedeli však, že jedlá od výmyslu sveta nie sú potrebné. „Vyberal si lokše, pirohy, také tie gazdovské jedlá. Bola som fakt pri každom jeho prijatí, ale nikdy nemal žiadne zvláštne požiadavky. Viackrát u nás slúžil aj omšu. Keď vyšiel z kostola, s každým Udavčanom si podal ruku,“ spomína si kronikárka.
Hlboké korene
Obec má zdokumentované predovšetkým kardinálove oficiálne návštevy. Ale do Udavského chodil aj inokedy. „Pravidelne chodil na liečenie do Bardejovských Kúpeľov. Viackrát nás v nedeľu prekvapil. Šli sme do kostola a namiesto nášho farára omšu slúžil náš kardinál. Nikto o tom nevedel. V kostole bolo zopár ľudí. Starých Udavčanov poznal aj podľa mena. Ostatných sa pýtal, čí je… Bol to jedinečný človek, ktorému nebol cudzí ani humor,“ opisuje nečakané stretnutia Ľ. Šalatová, ktorá si nikdy nedala ujsť omšu, ktorú slúžil v udavskom Kostole Najsvätejšej Trojice. „Hltala som každé jeho slovo. Stačilo mu ich zopár a povedal viac, ako keď niekto hovorí dve hodiny. Bol stále pripravený. Jeho slová mali vždy svoju váhu, aj keď sa niekedy vedel rozohniť.“
Pri jednej z viacerých návštev uviedol do života v obci aj dve ich publikácie. Použil na to vodu z udavskej studničky a rodnú hlinu. Požehnal obci obecné insígnie a kostolu daroval krásne vitrážové okná. Pri každej príležitosti veriacich vyzýval, aby nebažili za svetskými statkami, ale vrátili sa k svojim koreňom. Konzumný život sa mu nepáčil. „Aj keď sme mu vymýšľali nejaký darček, vyrábali ho väčšinou naši obecní remeselníci. Nikdy z Udavského neodišiel. Jeho korene sa však rozrástli do celého sveta,“ hovorí na záver Ľuboslava Šalatová.