Pravda prišla neskôr
Miško bol podľa Katky veľký fešák. Hral aj na gitare. Bol veľmi šikovný. Vyrábal obrazy z drôtu, ktorý ohýbal a letoval. Darilo sa mu ich predávať. Pre celú rodinu urobil svietniky. Bavilo ho to. Nikdy nezabudol pozdraviť a pomôcť, bol jednoducho slušne vychovaný, na čom si ich mamka Anna zakladala. Žiaľ, z Miškových vecí jej nič nezostalo. Po maminej smrti im byt so zariadením, ako aj chatu s veľkou záhradou na Pereši, zhabal vtedajší štát.
Pravdu o Miškovej smrti sa rodina dozvedela až po pár mesiacoch. „Jedného dňa u nás zazvonila taká babka. Povedala, že Miško zahynul kvôli nej a vraj preto, lebo bol dobre vychovaný. Mama nechápala. Až neskôr jej pani vysvetlila, že keď sa okolo obeda začalo na Hlavnej ulici neďaleko brány do dnes už bývalého Tuzexu strieľať, všetci sa tam rozbehli skryť. „Váš syn sa zastavil a dal mi prednosť, aby som vošla do dvora pred ním. A vtedy dostal ranu do chrbta. Keby ma nepustil dopredu, tak on žije a ja som mŕtva,“ povedala. Trafili ho priamo do srdca. Zomrel niečo pred 13. hodinou v sanitke.
Na jednu udalosť sú v Košiciach dve spomienkové tabule
Názory na august 1968 sa dodnes rôznia. Niektorí veria, že nám prišli pomôcť bratia, na viacerých miestach sa zas spontánne postavili ľudia do cesty tankom. Rozpor je aj na košických pamätných tabuliach. Sú dve na jednom mieste. Každá z jednej strany brány bývalého Tuzexu.
Pôvodnú tabuľu so šiestimi menami v októbri 1969 zvesili komunisti, lebo podľa nich vstup vojsk Varšavskej zmluvy bol bratskou pomocou. Na ďalšej, z roku 1991, osadenej na ľavej strane brány, je deväť mien. Na najnovšej z roku 2020, osadenej na pravej strane, je pre zmenu sedem mien. Pribudol tam 21-ročný Bartolomej Horváth, ktorý podľahol zraneniam po troch týždňoch. Osadil ju výtvarník a aktivista Peter Kalmus. Sám urobil návrh a sponzorsky ju vyrobila firma z Bytče, ktorá ju bola aj namontovať.
Dve mená navyše spôsobili rozpory pamätníkov. Zástancovia pôvodnej tabule tvrdia, že medzi obeťami 21. augusta '68 nemajú byť eštebáci alebo tí, ktorí neboli priamo obeťami 21. augusta. Jedno z tých dvoch mien „navyše“ na znak nesúhlasu pred štyrmi rokmi poškriabala sestra zavraždeného Michala Hamráka Katarína Rubinová. Tie škrabance sú tam dodnes.
Najrozporuplnejšie je práve meno Jána Bajtoša. Ten zomrel na chate v Kavečanoch v septembri 1968, kde ho zastrelil sovietsky dezertér, ktorý sa tam skrýval. Bajtoš bol povolaním kapitán komunistickej Štátnej bezpečnosti. Podľa výtvarníka nie je priamou obeťou okupácie a medzi ľudí, ktorí zahynuli v košických uliciach pri prechode vojsk, nepatrí. Štrnásťročný Ignác Šablatúra zas tragicky zomrel v októbri 1968 v Košickej Novej Vsi. Kalašnikovom ho nechtiac zastrelil jeho maloletý bratranec.
Košičania spomínajú
- Mená na pôvodnej tabuli: Michal Hamrák, Ján Hatala, Jozef Kolesár, Ján László, Ladislav Martoník, Ivan Schmiedt.
- Na mestskú tabuľu, okrem pôvodných, pridali mená: Ján Bajtoš, Bartolomej Horváth a Ignác Šablatúra.
- Na tabuli od Petra Kalmusa sú mená z pôvodnej tabule. Pridal k ním ešte meno Bartolomeja Horvátha.