Prvú farárku nezlomilo ani komunistické väzenie. Nikdy nepovedala: nenávidím, neodpustím

Osud sa s ňou nemaznal. Prvá slovenská farárka Darina Bancíková prišla na svet ako nemanželské dieťa dcéry evanjelického kňaza. Peklom si prešla vo väzení, do ktorého ju komunisti zavreli po obvinení z rozvracania republiky. V rodnej obci jej odhalili bustu.

19.11.2022 08:00
Darina Bancíková, farárka, ordinácia, 1951 Foto:
Darinu Bancíkovú ordinovali v roku 1951.
debata (13)

Prvú evanjelickú farárku sme mali na Slovensku skôr ako mnohé iné krajiny. Rýchlejšie v tom boli napríklad len Dánsko či Nórsko. Švédsko, dokonca aj USA, sa k tomuto kroku odhodlali podstatne neskôr, až po nás. No a v Poľsku ordinovali do kňazskej služby prvých deväť žien len tento rok v máji.

VIDEO: Pamätníci spomínajú na farárku Bancíkovú.

Z úcty k Bancíkovej, ktorá na Slovensku musela vydláždiť cestu svojim nasledovníčkam, prišiel s nápadom odhalenia jej busty, paradoxne, muž. Konkrétne evanjelický zborový farár v Kokave nad Rimavicou Vladimír Ticháň. Vysvetlil, že mal na to dva dôvody. Prvý je hmotný. „Kostol, ktorý tu máme, znovu vybudoval po požiari Darinin starý otec Samuel Bancík. Po jeho smrti sa tu stal farárom jeho syn Aladár, ktorý dal pred kostolom postaviť pamätník padlým v prvej svetovej vojne,“ hovorí Ticháň. Pokračoval, že treťou generáciou bancíkovských farárov bola práve Darina.

„Čiže ide o hmotný dôvod, prečo som sem chcel umiestniť jej bustu. Po každom z nich tu tak niečo zostalo,“ objasnil. Za duchovný dôvod označil slovo busta, ktoré pochádza z latinského „bustum“. Kedysi to v antike bolo miesto spaľovania mŕtvol. Teda také, kde bol zosnulý v niekoľkých krokoch prevedený zo sveta živých do sveta mŕtvych.

„My to touto bustou robíme naopak – sprevádzame odkaz mŕtvej do sveta živých. Aby sa nezabudlo, že evanjelická cirkev augsburského vyznania bola pokroková a inovatívna. Preto sme mali ako jedni z prvých ordinovanú ženu na duchovnú,“ vraví. Podčiarkol, že ich cirkev bola vo svojich postojoch pevná, pričom totalitná štátna moc trestala jej najvernejších kazateľov Božieho slova. „Ktorí svojím umom a rozhľadom prevyšovali vtedajšiu komunistickú spoločnosť. No a Darina k takým patrila,“ zdôraznil. Dodal, že vyhotovenie diela od akademického sochára Petra Meszároša podporila sumou 4-tisíc eur banskobystric­ká župa.

Prísna, ale spravodlivá

Na kokavskej slávnosti, ktorej súčasťou boli aj služby Božie, nechýbala Bancíkovej neter, herečka Ľudmila Swanová. O svojej tete hovorí vždy s úctou. „Láska, dobrota, pevná vôľa, úžasný človek, pravdovravný, principiálny a pre mňa veľký vzor,“ vymenovala, čo ju prvé napadne pri spomienke na jej tetu. „Stále mám pocit, že k tomu, aká bola, mi chýba ešte veľmi veľa. Je obdivuhodné, ako si išla za svojím cieľom. Napriek tomu, že aj na fakulte ju kolegovia podceňovali a neskôr si tiež veľa vytrpela,“ podotkla. Ona sama osirela, keď mala jedenásť rokov.

„Dva mesiace nato, keď som bola u tety Dariny na prázdninách, ju na fare, v mojej prítomnosti, zatkli. Prišli štyria páni a zobrali nás. Ju do väzenia, mňa k maminmu bratovi, lekárovi v Banskej Bystrici,“ povedala Swanová. Ako dieťa netušila, prečo takú láskavú ženu zatvorili. Až v dospelosti naplno pochopila, čím si musela prejsť. „V jej ťažkom osude nikdy od nej nezazneli slová ako – nenávidím, neodpustím, nemám rada človeka, ktorý mi ublížil. Pred všetkým, čo musela prežiť, sa hlboko skláňam,“ podotkla. Jej synov brala Darina Bancíková ako vlastných vnukov. „Vnímali ju ako starú mamu. Na jej faru sme chodievali každé prázdniny,“ uzavrela.

Ordinácia Dariny Bancíkovej v roku 1951.
Ondrej a Anna Medveďovci sa s farárkou denne...
+6Kostol vo Veľkom Lome.

Išli sme sa pozrieť aj do obce Veľký Lom, kde prvá farárka pôsobila v duchovnej službe desiatky rokov. Spomínajú tam na ňu dodnes. „Vynikajúci človek, na takého sa nedá zabudnúť,“ tvrdia pamätníci. „Pani farárka brala svoje povolanie veľmi vážne. Bola prísna, ale spravodlivá. Dbala aj o seba. Pravidelne chodievala na manikúru, aj ku kaderníčke,“ usmiala sa jedna z miestnych obyvateliek.

Smútila za ňou celá dedina

Anna Cinkotová má s nezabudnuteľnou duchovnou tiež množstvo zážitkov. „Moje prvé spomienky na ňu súvisia s hodinami náboženstva. Každému vždy doniesla jabĺčko alebo inú maškrtu. Tu ma konfirmovala, neskôr aj sobášila a krstila moju dcéru,“ ukázala na neďaleký kostol. „Bola veľmi pedantná, tiež ústretová, skrátka úžasná žena. Pravidelne svoje ovečky navštevovala, porozprávala sa a keď mal niekto sviatok, doniesla mu vlastnoručne upečený koláč,“ doplnila.

Takmer do posledných chvíľ boli vernými spoločníkmi farárky Bancíkovej manželia Anna a Ondrej Medveďovci, ktorí s ňou vo Veľkom Lome susedili. Ich dom stojí priamo oproti fare. „Denne nás navštevovala, bola intenzívnou súčasťou našich životov. Pomáhali sme jej nosiť vodu zo studne, drevo a odviezli sme ju, kam bolo treba,“ vravia manželia. „Pani farárka bola vzdelaná žena, ovládala niekoľko jazykov. Vo veľkom sa venovala aj mládeži,“ priblížili. Obdobie strávené vo väzení podľa nich spomínala minimálne. „Mala to tam ťažké, ale nikdy sa nejako extra nesťažovala. Videli sme však jej podlomené zdravie. Mala problémy so srdcom aj štítnou žľazou,“ poznamenali s tým, že keď odišla do dôchodku, smútila za ňou celá dedina.

Darina Bancíková zasvätila život povolaniu. Zostala slobodná

Darinka prišla na svet na Silvestra 1922 v Kokave nad Rimavicou. Narodila sa ako nemanželská vnučka tamojšieho evanjelického farára Samuela Bancíka. Odmalička sa cítila ako čierna škvrna rodiny. Po smrti starého otca museli s matkou faru opustiť. Toto obdobie spomína aj vo svojej knihe s názvom Prebytočný človek. Opisuje v ňom pocity dieťaťa, ktoré žije v tom, že sa nemalo narodiť. Mala však silnú povahu, s ktorou to zvládala. „Pán Boh mi dal do vena dva vzácne dary – veselého ducha, ktorý mi pomáhal prehrýzať sa všetkými trpkosťami života, a nadanie umožňujúce mi nielen ľahko sa učiť, ale ešte aj iných učiť,“ písala vo svojich pamätiach.

Z fary odišla s mamou bývať do Martina k svojej krstnej Izabele Riečanovej. Tá však dva mesiace pred jej maturitou zomrela. Mladé dievča tým utŕžilo veľkú ranu. V tomto smutnom období ju manžel nebohej Izabely, čiže strýko, upozornil na oznam, že aj ženy môžu študovať na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. V zimnom semestri 1941 sa tam zapísala ako jediná žena. Najskôr ju na fakulte podozrievali, že sa tam prišla len vydať. To ju však ani len nenapadlo. Celý život zasvätila svojmu povolaniu a do smrti zostala slobodná.

Po získaní titulu z teológie hneď do kňazskej služby nenastúpila. Jej prvé kroky viedli na banskobystrické gymnázium, kde učila náboženstvo. Sen sa jej splnil v júli 1951. Ordinovali ju v Tisovci so siedmimi mužmi. Ďalší ôsmi odmietli byť vysvätení spolu so ženou, preto mali tento obrad v Bratislave. Bancíková od začiatku vedela, že musí rátať s ťažkosťami.

„Priala by som si, aby nie zvedavosť vidieť ženu, ale mnou zvestované slovo Božie lákalo a priťahovalo ľudí,“ reagovala vtedy. Najskôr pôsobila ako kaplánka v Liptovskom Mikuláši, Starej Turej a Lučenci. V roku 1958 ju poslali do cirkevného zboru v Dolných Salibách, kam muži odmietali ísť. Bolo to tam totiž náročné – išlo o dvojjazyčné slovensko-maďarské prostredie s 2 200 veriacimi a piatimi filiálkami. Očakávali, že to nezvládne. Keď sa tak s odstupom času nestalo, preradili ju odtiaľ do Drienova.

Práve na tamojšej fare došlo vo februári 1962 ku dňu, na ktorý nikdy nezabudla. Vtedajšia štátna vrchnosť ju pre jej vieru prenasledovala. Do nemilosti sa dostala aj pre korešpondenciu so švédskou aktivistkou bojujúcou za práva žien v cirkvi Martou Tamm Götlindovou. Totalitný režim Bancíkovej vyčítal, že bola v kontakte s cudzou mocou, čo pri jej zatknutí zohrávalo svoju rolu. Obvinili ju, na základe umelo vykonštruovaného procesu, z rozvracania republiky. „Naparili“ jej štrnásť mesiacov za mrežami a päťročný zákaz duchovnej činnosti. Na otázku, ako sa z väzenia vrátila, zvykla odpovedať: „Duchom nezlomená, duševne dorazená, fyzicky a nervovo vyžmýkaná.“

V roku 1968 opäť začala slúžiť – stala sa farárkou v obci Veľký Lom. Zostala tam až do januára 1996. Dôchodok trávila v Lučenci, neskôr išla do evanjelického domova dôchodcov v Horných Salibách. Tam krátko nato, v júli 1999, zomrela. Pochovaná je v Kokave nad Rimavicou, v hrobe so svojím starým otcom Samuelom.

© Autorské práva vyhradené

13 debata chyba
Viac na túto tému: #Banskobystrický kraj #farárka #Kokava nad Rimavicou #Darina Bancíková
Čítajte Pravdu bez reklamy

Svižnejší web a články bez rušenia. Žiadne reklamy iba za 1,50 € mesačne.

Pravda bez reklamy