Stretli sme sa v priestoroch Základnej školy Lajosa Mocsáryho vo Fiľakove, ktorá je špecifická nielen vyučovaním v maďarčine, ale aj väčšinovým zložením rómskych žiakov. Koľko ich máte?
Je ich tristo. Väčšina z nich pochádza zo sociálne znevýhodneného prostredia.
Ako dlho ste riaditeľkou?
Tretí rok. Predtým som desať rokov pôsobila ako zástupkyňa. Začínala som tu však ako pedagogický asistent pred devätnástimi rokmi. Sem som prišla zo špeciálnej – vtedy to ešte bola osobitná škola. Tam som pracovala šestnásť rokov.
Čo je najnáročnejšie na vedení tejto školy?
Problémom je veľká chudoba, deti nám chodia na vyučovanie hladné. Niekedy im s kolegami nosíme nejaké jedlo z domu. Veľmi nám ale pomohlo, keď som sa dostala do kontaktu s generálnym riaditeľom jedného z mäsokombinátov, pánom Richardom Dudom. Keď sme sa stretli, poprosila som ho, či by nám občas nemohli niečo poslať pre naše hladujúce deti. Často je totiž problém učiť ich, keď majú prázdny žalúdok. Veď aj dospelým sa za takýchto podmienok robí veľmi ťažko. Ochota z jeho strany bola naozaj veľká, za čo som mu veľmi vďačná. Takisto kolegovia a rodičia detí.
Môžete to viac priblížiť?
Keď majú navyše nejaké šaláty, salámy, šunky, hamburgery, niekedy aj sladkosti, zvyknú to sem doviezť. Zavolajú mi, že idú a aby sme im otvorili bránu. Samozrejme, my to vždy s radosťou urobíme. Trvá to už druhý rok. Je to veľké plus a situácia sa zlepšila. Keď je toho viac, deťom potraviny rozdávame tak, že si niečo odnesú aj domov. No a rodičia sú, samozrejme, šťastní.
Koľkí v škole pracujete?
Je nás dvadsaťdva pedagógov, no dokopy je tu tridsaťpäť zamestnancov.
Vy pochádzate zo skupiny olašských Rómov, ktorí dodržiavajú silné tradície. Dievčatá u vás väčšinou končia svoje vzdelávanie základnou školou. Ako sa vám podarilo dotiahnuť to na vysokú?
Najmä vďaka otcovi, ktorý na mňa netlačil s vydajom. U nás sa s chlapcami nezoznamuje len tak. Väčšinou sa, medzi sebou, dohodnú rodičia. Chlapcom hľadajú nevestu už na základnej škole. Potom sa navštívia a zhodnú na tom, že keď dievča skončí, môže byť svadba.
Vám nikoho nenašli?
Ale áno, no ja som sa vydať nechcela. Povedala som, že buď z lásky, alebo vôbec. Môj otec reagoval, že nútiť ma nebude. Možno je to aj tým, že tiež vyštudoval – chodil na strednú poľnohospodársku školu. Zrejme chápal, že ani mne by nemal brániť študovať.
Máte súrodencov?
Áno, sestru a brata.
Čítajte aj Pokutovanie neospravedlnených hodín považuje Gröhling za nešťastné riešenie
S nimi to ako dopadlo?
Sestra sa vydala ako šestnásťročná. Brat tiež začal chodiť na strednú, ale nedokončil ju. Chlapci to u nás majú ešte náročnejšie, lebo musia pomáhať uživiť rodinu.
Ako zarábajú?
U nás to bolo tak, že otec bol súkromník – chodil predávať na jarmoky obliečky a podobne. No a brat mu asistoval.
Vy ste išli zo základnej na gymnázium?
Áno, tu vo Fiľakove. Potom som pokračovala na strednej pedagogickej v Lučenci. Odtiaľ som šla pracovať do osobitnej školy. Potom ma zobrali sem, ale musela som si doplniť vzdelanie. Začala som chodiť na univerzitu do Nitry. Navštevovala som, popri zamestnaní, pedagogickú fakultu pre prvý stupeň. Promovala som v roku 2007.
Otec bol na vás asi hrdý.
Žiaľ, nedožil sa toho – dva roky predtým umrel. Ale ostatní sú, samozrejme, na mňa hrdí.
Nikdy ste neoľutovali, že ste sa v tom mladom veku nevydali?
Nie a stále som slobodná. U nás je to tak, že ak to dievčatá nestihnú v pätnástich či šestnástich rokoch, málokedy k tomu dôjde neskôr. No a ja som vždy bola taká, že len kvôli tomu, aby som mala manžela, som sa vydávať nechcela. Potrebovala som niečo viac. Naozaj nebanujem.
Vlastné deti vám nechýbajú?
Brat má dve a sestra jedného syna – stále boli okolo mňa, takže nie. Máme výborné vzťahy, ako rodina spolu veľmi držíme. Stretávame sa každý jeden deň.
Čítajte aj Slovenské školy navštevuje vyše 10-tisíc žiakov z Ukrajiny
Vnímajú vás žiaci v škole inak ako učiteľov, ktorí nie sú z ich komunity?
Určite. Myslím, že pre nich ide o vzorový príklad. Mám veľký rešpekt. Stačí, keď sa objavím na chodbe a stíchnu. Keď náhodou majú na hlave čiapku, dajú si ju dole a tak popri mne prejdú. Dávajú mi najavo svoju úctu, je to milé. Niektoré mladšie deti sa zase zvyknú pritúliť, spontánne ma objímu a usmievajú sa. Aj ich rodičia ma berú ako svoju. Keď aj občas prídu nahnevaní, vieme si to vydiskutovať a odchádzajú odtiaľto spokojní.
A čo vaši kolegovia?
Napriek tomu, že som Rómka, tiež ma rešpektujú. Neexistuje, že keď niečo poviem, neurobia to. Mám fantastických kolegov, perfektne to s našimi deťmi vedia. Ľahko sa pracuje, keď mám okolo seba takých spoľahlivých ľudí.
Všetci sú z majority, alebo máte pri sebe aj niekoho „od vás“?
Pracujú tu dvaja Rumungrovia (takto označujú olašskí Rómovia ostatných Rómov, pozn. red.), ktorí sú bývalí žiaci odtiaľto. A musím povedať, že veľmi šikovní.
Aký je rozdiel medzi olašskými a ostatnými Rómami?
Oni napríklad takmer vôbec nerozprávajú po rómsky. U mňa je to materinský jazyk – doma ním komunikujeme stále.
Takže vy vlastne hovoríte tromi jazykmi.
Áno, maďarsky, slovensky a rómsky. Deti u nás doma už aj anglicky.
Oslavy sú u vás asi sprevádzané obrovskou účasťou. Alebo sa mýlim?
V našej rodine ani nie, zvykneme sa stretnúť len v úzkom kruhu. Najväčšiu oslavu, čo sme mali, bola svadba mojej netere. Zišlo sa nás tam cez tristo ľudí.
Tiež sa vydávala veľmi mladá?
Mala šestnásť rokov, aj jej našli manžela. Našťastie si porozumeli. V tom čase ešte chodila na gymnázium, ale normálne potom zmaturovala. Dokonca ju zobrali na psychológiu, no nakoniec tam nenastúpila. Rozhodla sa radšej pracovať v bratovej firme.
Čím sú ešte olašskí Rómovia iní, ako ostatní?
Tak napríklad sa nemôžu ženiť či vydávať za bieleho, ani za Rumungra. Ak sa to stane, je z komunity vylúčený. Bola by to veľká hanba. My sme napríklad Lovári, čo znamená, že pochádzame z rodu kočovníkov, ktorí obchodovali s koňmi. Rozdielny je aj jazyk, ktorým hovoria Rómovia na východe a my. Ten náš je medzinárodný, ním sa medzi sebou dohovoríme všade na svete.
Vo vašej rodine nemáte žiadnu „čiernu ovcu“, ktorá sa vymyká zo zaužívaných pravidiel?
Synovec, sestrin chlapec, má bielu ženu. Teraz je to už v pohode, lebo svet sa pomaly mení, ale kým neumrel jeho otec, nemohol s ňou prísť domov. Majú synčeka, modrookého blondiačika, ktorého voláme náš biely vnúčik.
Čítajte aj 92-ročná Ukrajinka utiekla z Kyjeva dvakrát: Pred Hitlerom a teraz pred Putinom
Rómovia sú dosť religiózni. Týka sa to aj vás?
Náboženstvo je pre nás dôležité, sme katolíci. Denne nosím na krku zlatý ruženec, bez toho by som nemohla existovať. Verím, že mi prináša šťastie.
Čo u vás patrí k najväčším zvláštnostiam?
Olašskí Rómovia majú napríklad vlastný súd, takzvanú Krisi. Spory v komunite riešia vajdovia a vybraná porota. Vždy ich musí byť nepárny počet. Rozhodujúci je potom väčšinový hlas. Keď sú nejaké problémy, naši ľudia nejdú hneď na políciu či civilný súd. Do poriadku to dáva Krisi.
Kde sa to koná a aké konflikty sa tam väčšinou riešia?
U niekoho doma, alebo keď je v tom viac ľudí, prenajme sa nejaká miestnosť. Okrem majetkových sporov sa tam riešia najmä komplikované vzťahy. Napríklad keď sa žena zamiluje do iného muža – tam ich rozdelia a dajú to celé do poriadku. Ide o to, aby sa medzi sebou nebili a bol pokoj. Samozrejme, niekedy sa stane, že musia ísť na políciu alebo na klasický súd. Vždy sa to ale skončí tak, že vajdovia to aj potom zoberú naspäť a doladia to.
Zaujímavé sú u vás aj pohreby. So zosnulými sa lúčite dosť honosne. Je to tak?
Každý olašský Róm keď zomrie, aj menej majetný, ostatní medzi sebou vyzbierajú peniaze a dajú mu vyhotoviť bohatú hrobku. Pripravia ju špeciálne podľa toho, čo mal nebožtík počas života najradšej. Môjmu otcovi sme tiež urobili akoby jednu veľkú izbu. Jama je celá vymurovaná a zdola betón, aby tam nestála voda. Vyložené je to mramorom a na tom je ešte koberec. Otec stále so sebou nosil jedno rádio, tak sme mu ho tam dali. Tiež jeho obľúbené oblečenie, no nič extra. Ale poznám jednu rodinu v Maďarsku, kde normálne dali zosnulému do hrobu celú spálňu, teda nábytok odtiaľ.
Keby ste si mali želať niečo, aby sa vo vašej komunite zmenilo, čo by to bolo?
Priala by som všetkým, aby mohli žiť podľa svojej slobodnej voľby. Tak ako ja, že som si mohla ísť za vzdelaním a vyštudovať. Pre budúcnosť je to potrebné, ak chceme normálne žiť a pracovať. Už sa to ale všetko pomaličky mení, lebo napríklad v minulosti u nás ženy nemohli mať zamestnanie. Teraz viaceré chodia do zahraničia ako opatrovateľky, vedia si zarobiť. Manželia im to tolerujú. Napriek všetkému je ale potrebné naše tradície zachovávať, lebo inak by hrozil zánik nášho jazyka a kultúry. To by bola veľká škoda.
Pozrite si tiež:
VIDEO: S herečkou a speváčkou Alžbetou Ferencovou sme sa zhovárali o seriáli Iveta, skúsenostiach v šoubiznise, reakciách okolia, ale tiež o jej rómskom pôvode, o tom, ako vníma, keď ju ľudia chvália či o tom, aké plány má do budúcnosti a na čo by sa chcela najviac sústrediť v kariére.