„Textilný priemysel v podstate na Slovensku už neexistuje a počet firiem podnikajúcich v odevnom priemysel je len zlomok toho, čo bol pred desaťročím,“ stručne hodnotí Ján Klimek, riaditeľ stratégie a obchodného rozvoja odevnej spoločnosti Ozeta Neo v Topoľčanoch, ktorá nadviazala na výrobu trenčianskej odevnej spoločnosti Ozeta, Odevné závody. Hlavný výrobný sortiment predstavuje pánska ťažká konfekcia – obleky, saká, nohavice a plášte. Firma aktuálne zamestnáva 210 zamestnancov.
VIDEO: Pád trenčianskych velikánov v móde zavŕšil AccordKlimek podotýka, že u nás fungujú len firmy, ktoré sú dodávateľom komponentov pre automobilové koncerny a výrobcovia odevov pre vyšší stredný a luxusný segment. No aj konfekcia vyššej triedy dostáva zabrať. Dôkazom je trenčianska odevná firma Accord, ktorá skončila s výrobou uplynutím februára. Na trhu pôsobila viac ako 30 rokov a zamestnávala vyše 100 ľudí.
Oblečenie dennej potreby
Práve druh výrobku a jeho odbyt môžu byť rozhodujúce. „Obleky či kostýmy už nie sú také vyhľadávané. Ich výrobcovia môžu mať problém,“ myslí si Mária Rácová, riaditeľka Slovenky, ktorá má sídlo v Banskej Bystrici. Jej výroba je založená najmä na sortimente dennej potreby. Ide o spodnú bielizeň, pyžamá či voľnočasové oblečenie z bavlny pre domáci trh. V dvoch výrobných prevádzkach, v Banskej Bystrici a v Handlovej pracuje približne 60 šičiek.
Výrobcovia však zaznamenali v uplynulom období jednu zmenu. „Po pandémii sa pohľad na zmysel ľahkého priemyslu v Európe trochu zmenil. Značky a spotrebitelia viac riešia pôvod výrobkov a ekologický kontext dovozu kontajnerov s textilom z krajín na opačnej strane zemegule,“ približuje Klimek.
Čítajte viac Éra mesta módy sa skončila. Padli jeden po druhom: V Trenčíne skončil posledný odevný mohykán
Odevné značky sa začali podľa Klimeka po dlhej dobe zaujímať o európskych výrobcov z dôvodu navýšených dopravných nákladov, ktoré môžu byť v niektorých prípadoch vyššie ako samotná hodnota produktu vyrobeného v Ázii. Ide skôr o biznisové hľadisko ako cielená podpora európskeho trhu a miestnych podnikateľov.
Materiály a ich pôvod si začali všímať aj zákazníci. „Je to cítiť najmä vo väčších mestách. Najmä mamičky pozerajú na typ materiálu a funkčnosť výrobku,“ podotýka Rácová. V uplynulých dvoch rokov zaznamenali v Slovenke veľký nárast nákupu bavlneného detského sortimentu – najmä spodná bielizeň ako boxerky, nohavičky či tielka. Rácová hovorí o dvojnásobku, ktorý by mohol byť možno aj vyšší, ak by toho toľko dokázali vyrábať.
Malá s úspechom v zahraničí
„Doteraz bolo dierou na trhu robiť malosériové výroby. Po vlne zániku väčších výrobných spoločností, bude dierou na trhu schopnosť vyrábať vo väčších sériách,“ myslí si o budúcnosti odevného priemyslu Ladislav Zdút, spolumajiteľ malej odevnej spoločnosti Nehera v Bratislave.
Zatiaľ čo veľké podniky v biznise končili, on sa spolu s manželkou Bibiánou Zdútovou rozhodol vzkriesiť dedičstvo českého podnikateľa Jána Neheru, ktorý stál za zrodom trenčianskej Ozety koncom 30-tych rokoch minulého storočia. Luxusná značka vznikla v roku 1998 a dnes je pravidelnou súčasťou parížskeho týždňa módy.
„Dierou na trhu výroby odevov je vývoj a vzorovanie. Od tohto je len krok ku malosériovej výrobe. Mám na mysli prácu s vyššou pridanou hodnotou, modelové krajčírstvo a vyššiu kvalitu výroby,“ dodáva.
Značka Nehera sa snaží šiť svoje odevy na Slovensku. „Deväťdesiat percent našej produkcie šijeme na Slovensku, ale väčšinu šitia kontrahujeme u rôznych dodávateľov, aj keď je to drahšie ako v Portugalsku, Číne alebo v Turecku,“ hovorí Zdút. Aj napriek nepriaznivej situácii v súvislosti s rastúcimi nákladmi vo firme neprepúšťali.
„Dávame prácu priamo 20-tim kolegom a nepriamo desiatkam ďalších na Slovensku,“ dopĺňa. Napätie však cítili u svojich dodávateľov, či už v oblasti šitia odevov alebo výroby látok. „Keď dostali zálohové faktúry na energie, zostali buď bezradní alebo hneď vyhlásili, že to pravdepodobne zavrú,“ opisuje spolumajiteľ firmy.
Takmer ich položila pandémia
Slovenka vie podľa jej riaditeľky fungovať ďalej, pokiaľ sa nákladové položky nebudú šplhať do astronomických výšok, najmä pokiaľ ide o ceny materiálov. „Mali sme veľký nárast hlavne vlani, keď sa zvýšila cena bavlny. Teraz sa to už stabilizuje,“ približuje súčasný stav.
Do výroby však zasiahnu problémy so vstupnými surovinami, ktoré spôsobilo nedávne zemetrasenie v Turecku. „V epicentre máme veľmi dobrého dodávateľa úpletov,“ spresňuje Rácová. Veľký otáznik visel nad odevným podnikom počas pandémie. Situáciu napokon ustál vďaka štátnej pomoci. „Ak by sme to vtedy neboli dostali, neviem, ako skončíme,“ priznáva Rácová.
Čítajte aj Kravy prevyšujú počet študentov, je to drahé a zbytočné. Bývalé školské hospodárstvo pretvoria
Ozeta Neo sa postupne zbavila všetkých závodov (Hlohovec, Trenčín, Skalica, Tornaľa) a ponechala si len fabriku v Topoľčanoch. „Uplynulé roky sme nikoho z organizačných dôvodov neprepustili. Dokonca aj v období pandémie sme boli schopní získať zákazky iného charakteru než náš štandardný výrobný program,“ prezrádza Klimek. Odevná firma však naráža na opačný problém, a to na strane zamestnancov.
Starí odchádzajú, nových niet
„Priemerný vek našich kolegov vo výrobe je relatívne vysoký a najšikovnejší a najzručnejší kolegovia odchádzajú do dôchodku,“ spresňuje. Nových zamestnancov, ktorí by boli ochotní a schopní pracovať za šijacími strojmi, však hľadajú ťažko. „Nábor je minimálny aj z dôvodu, že všetky stredné a učňovské školy v odbore odevníctva sú na Slovensku zrušené,“ zdôrazňuje Klimek.
Jednoducho môže znieť aj prechod z jednej odevnej firmy do druhej, no Rácová zo Slovenky to vyvracia. V podniku pracujú s úpletom, ktorý sa však pri šití správa inak ako napríklad tkanina pre obleky. V minulosti sa podľa Rácovej obrátili napríklad na šičky z bývalej bánoveckej Zornice, keď mal podnik problémy. „Nemali však záujem pracovať s iným materiálom,“ dodáva. Ďalší významný faktor, ktorý podľa nej ovplyvňuje rozhodovanie, je dochádzanie za prácou.
Rácová priznáva, že rozmýšľala nad oslovením bývalých zamestnancov trenčianskeho Accordu. Problémom však podľa nej je, že ľudia sa už ani nechcú vrátiť za šijací stroj. To bol tiež prípad šičiek z Brezna, kde mala Slovenska kedysi závod. Podľa Rácovej si po jeho zatvorení radšej hľadali prácu napríklad v obchode.