Psychiater o lekároch a vyhorení: Alkoholizmus je veľké riziko, keď dodnes dostávajú bežne "všimné" fľašky

Syndróm vyhorenia zaradila Svetová zdravotnícka organizácia do zoznamu duševných porúch. Venuje sa mu však dostatočná pozornosť vzhľadom na to, koľko ľudí ho zažilo?

Vo všeobecnosti sa vie, že syndróm vyhorenia sa týka najmä pomáhajúcich profesií. Podľa štatistiky sú najviac stresovaní, preťažení a vyhorení leteckí dispečeri, lekári, psychológovia a potom učitelia. Je to otázka profesií, kde sú ľudia v kontakte s druhými. Syndróm vyhorenia nezaznamená strážca majáku. Je však potrebné zdôrazniť, že do syndrómu vyhorenia sa niekedy dostane aj človek v domácnosti. Práce a zodpovednosti je tam toľko, že dôjde k veľkej záťaži počas dlhého obdobia. Aj v manželstve preto môže dôjsť k syndrómu vyhorenia. Ľudia to však nevedia alebo to nevedia pomenovať.

Pretrváva v spoločnosti ešte stále argument, že načo sa my sťažujeme, veď naši rodičia či starí rodičia mali omnoho ťažší život, pričom zažili aj vojnové časy?

Ja s tým nesúhlasím. Zažil som svojich starých rodičov. Všetko museli robiť rukami a súčasne sa na to museli pripravovať a sústrediť sa. Ruky aj myseľ boli zamestnané. Oni to však prežívali úplne inak ako dnes my. Súčasný človek je vo väčšom strese, ako boli naši rodičia, a to vďaka technologickému pokroku. V dobe našich rodičov, prarodičov a starších generácií prichádzali zmeny veľmi pomaly a po dlhej dobe. Než prišiel nejaký vynález, uplynuli aj desiatky rokov. Dnes neprejde týždeň, aby sme tu nemali niečo nové. To vyvoláva stres a ten vedie k vyhoreniu.

Tu hovoríme o tom „zlom“ strese..

Musíme rozlišovať eustres a distres. Stres je bežný a niekedy je dokonca pozitívny. Dokáže človeka motivovať. To je eustres. Potom je tu však distres, a to je ten zlý, ktorý negatívne ovplyvňuje telo aj psychiku. Práve distresom trpíme v súčasnej dobe.

Čítajte aj Z regiónov do Paríža. Luxus a kvalita dostali slovenské odevy aj na svetové móla

Dostaneme sa do stavu vyhorenia preto, že sme vedome ignorovali varovné signály, ktoré nám telo vysiela alebo sa jednoducho nezamyslíme nad tým, čo sa nami deje a ako je to navzájom prepojené?

Skôr by som povedal, že tomu nerozumieme. Keď pred sebou vidím ľudí z môjho okolia, koľko z nich vie niečo o sympatiku a parasympatiku (sympatikus – pripravuje organizmus k útoku, obrane alebo k úteku a parasympatikus udržuje organizmus v pokoji, pozn. red.). Keď vidím ustaraných ľudí, kto z nich vie niečo o relaxácii a meditácii? Starosti, ktoré bežný človek cíti, nevie pomenovať a to je ďalší problém. Keď ich nevieme pomenovať, tak ich nevieme ani riešiť.

Znamená to, že skôr ako si človek všimne a uvedomí varovné signály, zistí, že vyhorel až vtedy, keď ho to naplno zasiahne?

Kroky, ktoré vedú k úplnému vyhoreniu, berie človek ako normu. Povie si, že je jednoducho unavený a stresovaný. Siahne po alkohole, čo je najdostupnejšie anxiolytikum. Ide o látku, ktorá znižuje úzkosť a napätie. Aj preto v stresujúcich dobách, napríklad v čase vojny, rastie spotreba alkoholu. Ak máte vyhorených oboch manželov, tak muž chodí do krčmy a žena chodí ku mne pre Lexaurin a Neurol.

Alkohol ako jedno z riešení dlhodobého stresu sa spomína aj vo výsledkoch českého výskumu z roku 2014 o depresii a syndróme vyhorenia u lekárov.

Lekári ešte stále dostávajú od pacientov „všimné“ v podobe alkoholu. V strese po ňom siahnu, a to môže viesť k návyku. U lekára je to o to nebezpečnejšie, pretože si myslí, že to dokáže mať pod kontrolou. Nakoniec môže prísť moment, kedy to nezvládne. Môže sa to dostať až do takého štádia alkoholizmu, že alkohol potrebuje k výkonu povolania. Lekári sú dnes pod omnoho väčším tlakom ako v minulosti. Každý lekár vám dnes povie, že je jednou nohou vo väzení. Príbuzní pacientov sa v oveľa väčšej miere obracajú na súdy, ak dôjde ku komplikáciám. Potom sú tu pacienti, ktorí prídu k odborníkovi presvedčení o správnej diagnóze, ktorú si „naštudovali“ na internete. Nie je to o tom, že by sa s lekárom prišli poradiť. Prídu nielen s hotovou diagnózou, ale aj terapiou a očakávajú, že im to lekár schváli. Mám s tým osobnú skúsenosť ako detský psychiater.

Prečo sa ľudia utiekajú k poháriku prípadne k liekom, keď cítia dlhodobý tlak či diskomfort a nejdú sa napríklad prejsť alebo si nezacvičia? O týchto aktivitách je známe, že pomáhajú odbúrať stres. Navyše sa s nimi nespája žiadny negatívny dopad.

Nemáme na to čas. Je to paradox. Aj napriek tomu, že máme množstvo zariadení, ktoré by nám mali čas ušetriť, nestíhame. Prechádzka v lese je časovo náročnejšia, ako si naliať pohárik. Vidím tu ešte jedno nebezpečenstvo. Existuje tu veľká ponuka rôznych pseudoodborníkov, ktorí ľudom sľubujú riešenie ich problémov. Vidím za tým odklon od kresťanskej viery, no viera v človeku stále je. A tak uverí všelijakým koučom či guru. Zároveň to súvisí s nedostatkom kritického myslenia v spoločnosti.

Čítajte aj Vodiči, pripravte sa na zdržania. Začali veľké opravy, kolóny sa môžu cestou na Donovaly tvoriť až rok

Nie je to čiastočne aj tým, že nemáme práve ten čas? Je tu niekto, kto nám ponúka rýchle riešenie a my nemáme čas preverovať, aké má vzdelanie, či má nejaké referencie.

Hovorím tomu instantné riešenie. Keď poviem pacientovi, čo všetko si bude vyžadovať riešenie jeho problému, tak jeho reakcia je, že veď to bude dlho trvať. Roky si zarábal na problém a chcel by to mať napravené za dva dni? Aká dlhá cesta bola „dovnútra“, taká dlhá je aj cesta von.

V rámci svojej bohatej publikačnej činnosti sa téme vyhorenia venujete v jednej knihe. Píšete v nej o šiestich stenách, ktoré by mali byť okolo človeka, aby predišiel syndrómu vyhorenia. Priblížte, o čo ide.

Predstavme si miestnosť so šiestimi stenami, do ktorej umiestnime sviečku. Ak nie sú narušené, sviečka jasne horí, pretože je chránená. Keď sa do tej miestnosti posadí človek, mal by mať okolo seba vybudovaných všetkých šesť sien, aby rovnako ako sviečka nezhasol. Stena pred nami predstavuje niečo, čo by sme mali mať stále pred sebou. Človek by mal plánovať a mať sa na čo tešiť. Môžu to byť aj drobnosti. Stena za chrbtom predstavuje našu oporu, či už je to muž pre svoju ženu, rodičia pre svoje deti, primár oddelenia pre svojho lekára. Znamená to, že niekto za nami stojí. Stena vľavo sú tí, pre ktorých žijeme. Je to najmä rodina. Stena napravo je spoločnosť, v ktorej žijeme – práca. Podlaha hovorí o našom pevnom postoji. Strop je akási nadstavba. Pre kresťanov je to viera, pre ateistov to môže byť kultúra, umenie či šport.

Vy ste nielen psychiater, ale aj kňaz a sám ste si vyhorením prešli. Ako to u vás prebiehalo a ako ste to riešili?

Som tej zásady – a to je chyba – že lekár nemá mať ordinačné hodiny a má byť k dispozícii neustále. To isté platí aj pri kňazovi. Ak pri týchto dvoch službách uplatňujete zásadu „neustále“, tak potom vyhoríte. U mňa sa to začalo prejavovať tým, že som neznášal, keď bol niekto v čakárni alebo sa blížil k spovednici. Bolo to hrozné a zlyhával som v oboch poslaniach. Už som nemohol vidieť človeka. Pretože sa mi to stalo okolo dôchodkového veku, odišiel som dôchodku a súčasne som požiadal jedného psychológa – kamaráta, aby mi s tým pomohol. Nehanbime sa požiadať o pomoc.

Vnímate spätne ako chybu, že ste si toho naložili veľa a popri psychiatri ste sa stali aj kňazom?

K tomu ešte pribudlo aj to, že robím súdneho znalca v odbore psychiatria a chodím po väzniciach, kde vyšetrujem páchateľov aj ťažkých trestných činov. Už som sa poučil a keď mi teraz volá polícia kvôli posudku, tak ich odmietnem, ak mám toho dosť. Ak by sa mi to kopilo, stresovalo by ma to. Rovnako ma stresuje, ak mi napríklad vyjde kniha alebo vystúpim v televízii, ľudia sa na mňa obracajú s prosbou o pomoc a ja ich musím odmietať. Učím sa hovoriť nie a zostať pri tom pokojný.