Má vaše dieťa psychické problémy? Odborníci radia, ako včas rozpoznať varovné signály

Pri akých prejavoch mladého človeka by sme mali spozornieť a ako by sme sa mali s deťmi, ktoré uvažujú o samovražde, rozprávať, popísalo niekoľko odborníkov.

Otázky:

1. Čo by mali všímať rodičia, pedagógovia a rovesníci vo svojom okolí, aby dokázali zachytiť volanie dieťaťa o pomoc?
2. Ako by mali komunikovať s dieťaťom, u ktorého si všimnú varovné signály alebo sa im zdôverí, že myslí na samovraždu?
3. Čoho by sa mali naopak vyvarovať?

Čítajte viac Mladí majú samovražedné myšlienky stále častejšie. Pre 1,3 milióna detí je však na Slovensku len 49 psychiatrov

Jana Trebatická, prednostka Kliniky detskej psychiatrie Lekárskej fakulty Univerzity Komenského a Národného ústavu detských chorôb v Bratislave

1/ Akékoľvek zmeny v správaní dieťaťa: chuť do jedla, spánok, sústredenie, zmeny v prospechu, nechuť byť s kamarátmi alebo radikálna zmena kamarátov, aktivít, strata záujmov o činnosti, ktoré ich bavili v minulosti, častá podráždenosť, výbuchy zlosti, plačlivosť.

2/ Nechať dieťaťu priestor na vyrozprávanie. Nebáť sa pýtať aj na myšlienky na samovraždu – pýtať sa v bezpečnom nerušenom prostredí a mať na dieťa čas. Vyjadriť podporu, zaujímať sa o jeho pocity, kamarátov, jeho aktivity. Učitelia by mali kontaktovať rodičov a rodičia by mali vyhľadať pomoc aspoň školského psychológa.

3/ Netlačiť na dieťa, ak nechce rozprávať. Snažiť sa nájsť v okolí dieťaťa osobu, ktorej dôveruje a ktorej sa zverí. Pýtať sa dieťaťa, čo by potrebovalo, čo by mu pomohlo, prípadne ostať s dieťaťom doma, netlačiť na výkon. Prístup má byť partnerský, nie autoritatívny.

Beáta Sedlačková, psychologička z Výskumného ústavu detskej psychológie a patopsychológie v Bratislave

1/ Prejavy, ktoré by si mali rodičia, učitelia a blízke okolie všímať, sa veľmi prekrývajú. Celkovo je dôležité všímať si akékoľvek zmeny u dieťaťa – smútok, úzkosť, depresívne prejavy, ale aj nárast agresívneho správania. Varovné signály nie sú vždy zrejmé a môžu sa líšiť u toho ktorého dieťaťa. Niektorí o svojich úmysloch hovoria nahlas, iní sa snažia svoje myšlienky a pocity utajiť.

2/ Pri podozrení na samovražedné myšlienky sa odporúča priamo sa opýtať. Rozhovor o samovražde nezvyšuje podľa odborníkov riziko jej dokonania. Pýtať sa na pocity dieťaťa, ak mu nie je nepríjemné o nich hovoriť. Prejavovať chápavosť, snahu pomôcť pri riešení problémov. Snažiť sa získať čas a hľadať odbornú pomoc – psychologickú, psychiatrickú či krízovú linku. V prípade akútnej krízy treba vyhľadať ambulantnú pohotovostnú službu. Nenechávať dieťa samé.

3/ Situáciu nebagatelizovať a nepodceňovať. Dieťa ohrozené samovraždou je potrebné vypočuť, reflektovať jeho pocity. Nehodnotiť to, čo dieťa povie, neanalyzovať – iba nechať priestor pre vypočutie. Nepoužívať prázdne frázy „To zvládneš. Všetko bude v poriadku.“ Nesľúbte mu, že o tom nikomu nepoviete.

Peter Madro, psychológ a riaditeľ občianskeho združenia IPčko

1/ Všímajte si akúkoľvek zmenu v správaní človeka. Môže hovoriť o pocite beznádeje a osamelosti. Naznačuje alebo hovorí, že nemá dôvod ďalej žiť, ukončuje dlhodobé záležitosti, má výraznú zmenu stravovacích a spánkových návykov, konzumuje nadmerne alkohol alebo drogy, vyhýba sa sociálnym interakciám s ostatnými alebo sa začne správať rizikovo. Pociťuje hnev, extrémnu úzkosť alebo rozrušenie, zažíva prudké zmeny nálady a hovorí o samovražde ako o východisku. Toto sú iba niektoré z možných prejavov a zmien v správaní. Ak u niekoho spozorujete niektorú z nich, neznamená to, že hneď uvažuje nad samovraždou. Rovnako môže nastať aj situácia, že u svojho blízkeho neobjaví ani jedna zmena či varovný signál. Každý z nás je iný, odlišne reagujeme na rôzne situácie, aj na tie najťažšie. Aj v tomto prípade je úplne v poriadku poradiť sa s odborníkom.

2/ Ak máte pocit, že váš blízky uvažuje nad samovraždou, porozprávajte sa s ním o svojich obavách. Dôležité je rozhovor začať tým, že mu dáte najavo, že vám záleží na tom, čo prežíva a chcete pre neho/ňu to najlepšie, aby bol/a v poriadku a v bezpečí. Je úplne v poriadku sa priamo, ale citlivo opýtať, či uvažuje nad samovraždou. Táto otázka nezvyšuje riziko samovraždy. Je to mýtus rovnako ako to, že kto hovorí o samovražde, tak ju nespácha. Práve naopak, môže to byť spôsob, akým dáva najavo, že sa necíti dobre a potrebuje, aby mu v tom niekto pomohol, pretože pre svoju bolesť nevidí iné riešenia, ktoré však existujú. Tento rozhovor môže priniesť rôzne pocity na oboch stranách, preto s tým ani vy zostávajte osamote a podeľte sa o to s blízkymi, ktorým veríte či s odborníkmi na linke pomoci.

3/ Toto radšej nerobte – nepoučujte, nemudrujte, neraďte, čo má robiť. Nemoralizujte a nehovorte vety ako „Bude dobre…“, „Iní ľudia majú iné a horšie problémy…“, „ Aj ja som to zažil…“. Nebagatelizujte a nevyvolávajte pocit zahanbenia. To, čo tento človek prežíva, mu bráni žiť spokojne a šťastne a zväčša nevie, čo by mal v danej situácii robiť. Ak je situácia vážna a akútna, zavolajte na 112. Zostaňte na mieste, kým nepríde pomoc. Ak je to možné, choďte spolu na bezpečné miesto alebo sa pokúste odstrániť všetko, čím by sa dalo ublížiť si. Počúvajte a buďte podporou, ale nesúďte, nehádajte sa, nevyhrážajte sa, ani nekričte. Nesľubujte, že o tom nikomu nepoviete, pretože práve to, že sa o tom podelíte s ďalším človekom alebo odborníkmi, môže zachrániť život.