Za naším rozhodnutím ísť „na skusy“ do Lopeja bol aj fakt, že pred dvomi rokmi sa konala anketa s otázkou: „Ktorá zmrzlina v Banskobystrickom kraji je najlepšia?“ Zo stoviek odpovedí vyšla víťazne práve lopejská, ktorá má tradíciu už od roku 1946. Niektorí ľudia tvrdia, že táto ľadová špecialita je najlepšou nielen v kraji, ale na celom Slovensku.
Existuje dokonca Združenie labužníkov pravej Lopejskej zmrzliny, ktorá nemá páru vo svete a píše a hovorí o nej aj Boris Filan. Ide o skupinu na sociálnych sieťach, ktorá vznikla v roku 2012 a má viac ako tristo členov.
Do Lopeja sme prišli v čase, keď sa okolo zmrzlinárne začali „zhŕňať“ celé skupiny ľudí – miestne rodinky s deťmi, turisti, cyklisti aj záchranári, ktorí si „odskočili“ schladiť sa počas náročnej práce. Na lavičke si svoju porciu spokojne vychutnávali chlapci, ktorí prišli so svojou maminou z vedľajšej obce Jasenie. „Chodíme sem pravidelne, lebo táto zmrzlina je kvalitná. Za ostatný týždeň sme tu už tretíkrát. Dal som si broskyňovú s banánovou,“ usmial sa starší Jakub. „Ja jogurtovú,“ podotkol mladší Filip. Dodali, že určite prídu aj nabudúce.
Keď sme vstúpili priamo do zmrzlinárne, dievčatá za pultom mali plné ruky práce. Jedna zo zákazníčok si práve kupovala kopčeky nie do kornútka, ale do termoobalu. „Zobrala som si vyše tridsať porcií,“ prezradila nám o chvíľu nato pani Katarína, ktorá prišla z obce Nemecké. „Chodievam sem často, lebo táto zmrzlina je najlepšia. Vyskúšali sme aj iné, ale na túto nemajú. Vždy sa sem vraciame,“ povedala v dobrej nálade. „Najradšej mám orieškovú, ale aj ostatné sú výborné. Iné už ani nechcem,“ uzavrela.
Ťažké začiatky
S legendárnou zmrzlinou prišiel na Slovensko, v roku 1946, Medin Fejzulovič. Vtedy štrnásťročný chlapec pricestoval do našej krajiny so svojím strýkom z macedónskej obce Vrapčište, ktorá je považovaná za mekku slovenskej zmrzliny. Medin však pochádzal z roľníckej rodiny, bol jedným z ôsmich súrodencov. Vzhľadom na veľkú chudobu vo svojom rodisku využil príležitosť a do bývalého Československa odišiel so zámerom vyučiť sa za cukrára. Postupne sa však zdokonaľoval vo výrobe zmrzliny, s ktorou potom precestoval rôzne kúty Slovenska.
Šikovnému zmrzlinárovi najviac prirástla k srdcu Horehronská dedinka Lopej, kde sa usadil a založil si rodinu. Svoju manželku, ktorá pochádzala z Krupiny, spoznal počas pôsobenia vo Zvolene. Narodili sa im dve deti – syn Bari a dcéra Dašurie. Hoci začiatky neboli ľahké, zmrzlina podľa jeho receptúry sa stala veľmi obľúbenou. Vyhľadávali ju nielen miestni, no zvykli si k nej „odskočiť“, počas pracovných či dovolenkových ciest, aj ľudia z iných častí Slovenska. Chýr o nej sa dostal k množstvu ľudí, neraz sa tam zastavovali aj mediálne známe tváre. To platí až do súčasnosti.
Macedónčan Medin pred desiatimi rokmi umrel. Pre jeho silný vzťah k domovine, ktorá mu chýbala, ho pochovali vo Vrapčišti – splnili mu tak jeho želanie. Rodinný podnik a jeho meno sa však snažia zachovať jeho vnúčatá, ktorými ho potešila dcéra Dašurie. Lopejskej zmrzlinárni tak momentálne šéfuje Veronika Račáková, no pomáha jej tiež brat Matúš Medin. Ten nám vysvetlil, že druhé meno si, po smrti starého otca, pridal na jeho počesť. Každoročne navštevujú aj jeho hrob.
„My sme tu s ním vlastne vyrastali. Odmalička nás sem vodievala naša maminka, ktorá pri zmrzline od detstva pomáhala. Chodievali sme sem s ňou nielen prázdninovať, ale tiež pomáhať, takže poznáme, samozrejme, aj jeho receptúru. Tej sa držíme dodnes,“ podčiarkla Veronika. Objasnila, že s rodičmi bývali v neďalekom Brezne, no do prác okolo zmrzliny sa vždy zapájala celá rodina.
„Kedysi dávno, ešte v začiatkoch, mali naši starkí zmrzlináreň v Brezne, ale tam mohli otvárať až o piatej poobede. Vedľa totiž bola cukráreň a keď mal Fejzulovič otvorenú svoju prevádzku, na zákusky do cukrárne nikto nechodil. Potom sa nahneval a kúpil dom v Lopeji,“ vrátila sa vnučka do minulosti. Vzápätí ozrejmila, že stará mama im umrela vlani.
„Vždy sme tu trávili celé leto. Keď sme trošku vyrástli, zapájali sme sa do výroby, aj sme predávali. Od detstva sme teda v zmrzlinovom kolotoči,“ hovoria súrodenci. Mnohí kamaráti im to tak trošku závideli – veď ktoré dieťa nemá rado zmrzlinu? No a Račákovci jej mali denne, koľko len chceli. „Ale keď sme tu v lete pracovali aj v tých najväčších horúčavách, čiže sme nechodievali na kúpalisko, už nám toľko nezávideli,“ pripomenula Veronika.
Punčová je top
Nedalo nám a museli sme sa Račákovcov opýtať, či ešte vôbec dokážu túto pochúťku jesť. Neprejedli sa jej? „Vôbec. Kto ju má rad, asi sa jej nikdy nepreje,“ mienia. Obľúbenú príchuť nemajú, striedajú to podľa nálady. Ktorá je ale u nich najlegendárnejšia? „Jednoznačne punčová. Všetci pamätníci, čo sem na ňu chodia tvrdia, že dnes chutí rovnako ako pred päťdesiatimi rokmi. No a je úplne iná ako inde,“ vraví Veronika. „Na odbyt idú najviac punč, kakao a citrón. Vymyslieť môžeme čokoľvek, to nie je problém, ale klasiku nič neprekoná,“ poznamenala.
Z novších zvyknú robiť napríklad ruby čokoládu, ktorá má tiež úspech. „Už sme vyskúšali aj horalkovú. Máme radi horalky, tak sme neodolali,“ pridal sa Matúš Medin. „Do extrémov nejdeme. Slané karamely a podobné chute nerobíme. Sme skôr konzervatívne typy, čo sa tohto týka,“ povedal.
Dlhé šory mávajú najmä cez víkend, no aj v týždni sa nárazovo objavia veľké skupiny turistov. „Niektorí tu stoja aj viac ako hodinu. Zjavne im to čakanie stojí za to. Starý otec neraz spomínal, že aj keď začalo pršať, každý si vytiahol dáždnik a bolo im jedno, aké je počasie. Vystáli si to aj v sychravejších podmienkach,“ usmiala sa súčasná majiteľka.
„Keď som tu predávala vo svojich dievčenských časoch, chodievala sem jedna rodina až zo Zvolena. Prišli sem každú sobotu vyslovene len na zmrzlinu. Do termoobalu si zvlášť syn, mama a otec zobrali po dvadsať porcií,“ spomenula nezabudnuteľných zákazníkov, ktorí za svojou pochúťkou cestovali desiatky kilometrov.
Tajná receptúra
Veronika pritakáva, že Lopejskú zmrzlinu zviditeľnil aj textár Boris Filan, no sama nevie, čo kde vravel alebo písal. „Starí rodičia hovorili, že sem chodieval. Horehronie si obľúbil, videla som ho tu aj tento rok,“ podotkla. Medzi zákazníkmi však majú viaceré známe tváre. „Zastavil sa tu napríklad Pavol Habera s partnerkou Danielou Peštovou,“ spomenula hviezdny pár.
„Kedysi sem chodievali tiež herci ako Oldo Hlaváček, Ivan Krajíček či Michal Dočolomanský. Ten raz dokonca, keď sem za socializmu prišiel a nikde sa nedali zohnať hrozienka, ktoré mu chýbali v našej punčovej zmrzline, poslal ich starému otcovi z Bratislavy – po svojej sestre,“ usmiala sa. „Chodieval sem aj Jozef Golonka či Ján Koleník,“ poznamenala.
Tajomstvom úspechu Lopejskej zmrzliny je v jedinečnej receptúre. „Starý otec dal do nej radšej viac ako menej. To vštepoval aj nám – nikdy na ingredienciách nešetríme. Nestojí to za to. Keď sa nám aj niečo nezdá, že zmrzlina nechutí dobre, radšej ju zlikvidujeme,“ tvrdí Veronika. „Pravdou je, že aj my sme ľudia a môžeme sa pomýliť,“ reagovala na pár kritických reakcií, kde im niektorí vyčítajú, že v ich pochúťke našli kúsky ľadu a už to nie je ono.
„Neviem sa k tomu vyjadriť, lebo to robíme presne tak, ako starý otec a potrpíme si na tom, aby sme mu nezničili meno. Veď sme ho milovali, bol to úžasný človek. Keď odišiel, bola to pre nás veľká strata. Som hrdá, že som jeho vnučka a pokračujem v jeho tradícii, nikdy by som to nechcela pokaziť,“ prízvukuje. Veľa podľa nej záleží od techniky. Šarapatu vie napríklad urobiť pokazená vitrína, alebo krátkodobé výpadky elektriny, ktoré ich nedávno potrápili. „Zmrzlina sa potom kus rozpustí, znovu ju začne zmrazovať a s tým neviem nič urobiť,“ poznamenala. Sú však typy ľudí, ktorí nie sú s ničím spokojní.
Čítajte aj Cesta v korunách stromov už naberá jasné kontúry. Zdrží jej napredovanie skládka?
„Alebo chcú farebnú zmrzlinu. Niektorí si predstavujú sýto zelenú, červenú, ale to sú všetko farbivá. My ich tam nedávame a v tom je veľký rozdiel,“ upozornil Matúš Medin. „Niektorí sa pýtajú, prečo banánová nie je žltá. Veď ale samotný banán taký nie je, len jeho šupka je žltá. Museli by sme tam natrepať farbivo, ale načo. Je to úplne zbytočné, veď pri zmrzline ide o chuť,“ zhodnotila jeho sestra.
Nepoužívajú vraj žiadne chemické polotovary. „Inde sa už bežne robí zmrzlina z prášku – do stroja ho dajú s mliekom a vymiešajú. Lenže my ju klasicky varíme v kotle celé hodiny. Potom tam pridávame jednotlivé ingrediencie. Používame normálne ovocie, čerstvé mlieko, smotanu, jogurt. Uprednostňujeme pritom regionálnych dodávateľov,“ zdôraznila Veronika.
„Chceme podporovať tunajších ľudí. To je tiež odkaz nášho starého otca. Napriek tomu, že sa tu nenarodil, bol vlastne národovcom. Vždy nám prízvukoval, aby sme kupovali slovenské výrobky. Keď nás raz poslal kúpiť maslo a prišli sme s českým, poslal nás vymeniť ho za slovenské,“ povedala veselo. V takomto duchu chcú v tradícii pokračovať. Veronika verí, že po nej to prevezmú aj jej potomkovia, ktorých k tomu bude viesť.