Japonsko je odmalička vašou vysnívanou krajinou. Čím vás tak priťahuje?
Začalo to animovanými seriálmi, keď som mala asi desať rokov. Pozerala som ich popri bratovi. Mojou obľúbenou postavičkou bol Naruto, ktorého som si neskôr dala vytetovať na ruku.
Čo vás na tých seriáloch zaujalo?
Strašne ma fascinovala hudba, kde bolo počuť tradičné japonské nástroje. Napríklad šamisen a kotom, teda akoby taká japonská gitara a citara. Začala som si o tom vyhľadávať rôzne informácie na internete, postupne aj celkovo o tamojšej kultúre. No a v knihe Zemepis sveta to krásne opísali a dali tam úžasné obrázky. Všetko som si tam vyznačovala s tým, že raz, keď tam budem žiť, ochutnám toto suši, oblečiem si takéto kimono, navštívim tento palác a podobne.
To ste si už splnili, ale do krajiny vychádzajúceho slnka ste sa dostali v podstate okľukou. Môžete to priblížiť?
Áno, začala som štúdiom čínštiny.
Prečo nie japončiny?
Išlo skôr o náhodu. Chcela som ju študovať niekde v zahraničí. Vedela som, že takáto škola existuje v Dánsku. No a keďže som tam už mala kamarátku, ktorá študovala čínštinu, po gymnáziu v Banskej Bystrici som si dala prihlášku na obidva jazyky – pre istotu, v rámci plánu B. Asi som ale nejako poplietla adresy a japonská prihláška tam nedošla. Keď som im tam potom volala, potvrdili mi, že nikdy im odo mňa nič neprišlo. S čínštinou to prešlo, aj ma prijali. Dokopy som tam absolvovala päť rokov – bakalárske aj magisterské štúdium. Medzitým som si ale prešla ešte jednou odbočkou.
Akou?
Pred univerzitou som išla brigádovať na Maltu a zaľúbila som sa tam do jedného slovenského čašníka. Kvôli nemu som sa rozhodla, že do zahraničia nevycestujem a pôjdem na nejakú školu masmédií u nás. Čínsku som teda zrušila a normálne ma vyradili zo systému. No ale ten čašník odišiel a mne došlo, čo som spravila. To som zrušila prihlášku na univerzitu kvôli tomuto? Prišlo veľmi rýchle vytriezvenie.
Nakoniec ste ale do tej školy nastúpili.
Našťastie sa to podarilo. Ubehol síce mesiac po začatí semestra, ale volala som tam, či by ma predsa len nezobrali. Vysvetlila som im, že som riešila nejaké problémy a rozmyslela som si to. No a umožnili mi to. Musela som ale prejsť skúškami, aby som im dokázala, že som stihla dobrať zameškané učivo. Dobehla som to ako samouk, štúdiom po nociach v Dánsku. Pomohla mi tá dobrá kamarátka.
Čítajte viac Cudzinci, ktorí v práci nahradia chýbajúcich Slovákov, budú mať jednoduchší prístup na Slovensko. Štát firmám rozviazal ruky
Stále ste ale mali sen dostať sa do Japonska. Kedy ste si ho splnili?
Ešte počas bakalára ma poslali na rok do Číny, musel to absolvovať každý študent. Takže nejaký čas som žila v Šanghaji, no a potom, počas magisterského štúdia, sa naskytla šanca ísť do Japonska. Rozhodla som sa totiž písať moju záverečnú prácu o čínskej a japonskej literatúre, tiež o ich nezhodách o tom, ako učia históriu. Každá krajina to robí zo svojho pohľadu, takže medzi nimi kvôli tomu vzniká veľa konfliktov. Jednoducho to neučia tak, ako majú. Aby som tie učebnice mohla čítať v originál japončine, chcela som tam ísť a naučiť sa ju. Odobrili mi to a poslali ma tam na pol roka.
Išli ste rovno do Tokia?
Nie, do Kjóta. Potom som ešte išla na Taiwan, kde som mala polročnú stáž. Skončilo sa mi štúdium a zase som sa vrátila do Japonska. V Tokiu som začala učiť angličtinu rôznych bankárov a majiteľov firiem. Boli to takí starší páni. Potom som začala pracovať pre jednu firmu ako video producentka a robím pre ňu, na polovičný úväzok, dodnes – dá sa to zvládnuť aj na diaľku.
Preskočili sme ale dôležitú vec – aký bol váš prvý dojem z Japonska?
Úžasný, bola som očarená. Mala som pocit, že tam patrím. Keď som videla tie uličky, atmosféru mesta, ľudí a ich kultúru, vedela som, že tam chcem zostať žiť. Vtedy som cítila, akoby som sa vrátila domov.
Čítajte viac Začínala v aukčnom dome, dnes vedie galériu v Prahe: Slovenka Oľga Trčková predáva umenie za státisíce eur
Čínsky ste už hovorili plynule, ale čo japončina?
Na univerzite sme tam študovali v angličtine. Miestny jazyk som sa učila po škole – v rôznych kaviarňach a s pomocou aplikácií, ktoré som si posťahovala. Vďaka čínštine mi to išlo pomerne rýchlo, dostala som sa do toho za tých šesť mesiacov. Pomohlo aj to, že som sa prihlásila na veľa krúžkov – volejbalový, hudobný, všetko možné. Išlo mi o to, aby som čo najviac bola v kontakte s domácimi a bola tak nútená komunikovať s nimi.
Ako na vás reagovali?
Pýtali sa odkiaľ som, prečo som prišla a zaujímali sa o Západ.
Poznali Slovensko?
Nie. Skôr sa zorientovali, keď som spomenula bývalé Československo. Niektorí ale vedeli o Saganovi a Hamšíkovi.
Nedržali si od vás odstup? Hovorí sa, že niektorí ľudia sú tam dosť odmeraní.
Určite sú tam aj takí, ale mala som šťastie na priateľské povahy. Stalo sa však, že keď som sa chcela s niekým skamarátiť, povedali jasné, poďme von, stretnime sa. Potom som zistila, že to hovoria len zo slušnosti. Nechceli si so mnou naozaj robiť nejaké plány. To bol pre mňa asi taký kultúrny šok.
Čo vás tam ešte prekvapilo?
Japonci nie sú až takí priami ako Slováci. Chodia okolo horúcej kaše, nikdy vám nepovedia, čo si naozaj myslia. Takže musíte tak trochu hádať, čítať medzi riadkami. To je tam asi tá najdôležitejšia schopnosť, aj pre samotných Japoncov. Oni tomu hovoria, že „čítaj vzduch“. Musíte teda zistiť, aká je okolo vás atmosféra a čo si ten druhý myslí. A ďalšia zvláštna vec, ktorú si tam všimnete – všade je ticho. Ak je niekto hlučnejší alebo sa hlasnejšie smeje, trošku škaredo sa na neho pozerajú. Majú radi svoj pokoj.
Môžete ešte viac priblížiť atmosféru Japonska?
Ich architektúra je naozaj krásna. Páčia sa mi ich budhistické či šintoistické chrámy. Stále tam vidieť v uliciach gejše, ktoré práve idú na nejaké stretnutie. Dosť obľúbené sú tam čajové obrady – je to taký rituál mieru. Robí sa to v tradičnej izbe, kde sú si všetci rovní. Zažila som to a je to krásne. Je to veľmi tiché, nikto tam nerozpráva. Pani, ktorá tam šľahá čaj, tiež len šepká. Človek tam má čas rozmýšľať.
Poďme teraz hovoriť o vašom manželovi. Kde ste sa zoznámili?
Spoznala som ho cez spoločného kamaráta. Bola som tam už viac rokov a čo sa týka randenia v Japonsku, mala som zlé skúsenosti. Je tam veľa akoby podvodníkov. Keď vidia nejakú mladú babu zo zahraničia, chcú ju spoznať, chodiť s ňou von, ale je to pre nich len zábavka. Neberú to vážne, skôr im ide o to, aké je to byť s cudzinkou. Tomo, tak sa volá môj manžel, je iný.
V čom?
Tiež strávil, rovnako ako ja, veľa času v zahraničí. Študoval päť rokov na Taiwane a pol roka bol v Amerike. Vďaka tomu je rozhľadenejší aj otvorenejší. Všimla som si to na ňom hneď od začiatku. Rozumeli sme si, mali sme spoločné témy a presne takého človeka som hľadala. Videla som, že je dobrák a trochu hanblivý, čo sa mi aj celkom páčilo. Očaril ma hneď na prvom rande. No a vyvrcholilo to svadbou.
Ako sa s ním dorozumievajú vaši rodičia?
Veľmi ťažko, ale majú ho radi. Vidia, že je to dobrý chlapec. Doma začal chodiť na hodiny slovenčiny – v celom Tokiu je jediný taký učiteľ, ale našiel ho. Nedokáže ešte rozprávať a rozumie veľmi málo, no po pár rokoch sa s našimi možno po slovensky aj porozpráva.
A čo jeho rodina? Ako vás prijala?
Myslím si, že v pohode. Otca už nemá, ale na svadbu prišli jeho mamina a brat.
Čo vášho muža najviac šokovalo u nás?
Verejná hromadná doprava. Je to tu trošku pomalé a hlučné. Raz prišiel, po ceste autobusom, úplne vyčerpaný. Strašne ho bolela hlava, musel si zobrať tabletku, lebo tam bolo veľmi rušno – dialo sa tam veľa vecí. No ale skôr má pozitívne dojmy. Páči sa mu otvorenosť a usmievavosť tunajších ľudí. Všade, kde prišiel, hneď ho pozývali dnu, ponúkli ho niečím. V Japonsku to tak nie je. Dobre si tu aj oddýchol. Predsa len, v Tokiu je 14 miliónov ľudí a tu zrazu, že nič. Hovoril, že príroda je tu ako v Pánovi prsteňov.
Zobrali ste sa na Slovensku. Koho to bol nápad?
Jeho, lebo chcel vyskúšať niečo iné. Japonské svadby sú trošku monotónne – idú do niektorého z ich chrámov a potom majú oslavu, ktorá po večeri, a nejakých dvoch alebo troch hodinách, končí. Žiadna zábava s hudbou či tancom. Ja som zase prišla s tým, aby sme to mali v krojoch.
Koľkí hostia vám odtiaľ pricestovali?
Okrem jeho mamy a brata ešte ďalších pätnásť našich kamarátov. Celkovo sme mali päťdesiat ľudí. Japonci s našimi úplne splynuli, neverili by ste, ako sa pri tancoch pustili z reťaze. Nečakala som, že sa až tak vedia zabaviť. Spievalo sa a tancovalo od prvého momentu, ako sme vyšli z obecného úradu. Hneď sa pripojili a keď videli Šumiačanov, ktorí to na parkete naozaj vedia roztočiť, tancovali o dušu.
Zabávali ste sa až do rána?
Zostali sme asi do jednej, lebo manžel bol dosť unavený. Nie je zvyknutý piť a už pred obradom mu naliali dve „šupy“ marhuľovice na prázdny žalúdok. Krátko nato, ako sme si vymenili prstene, reálne odpadol. Zachytili sme ho, ovievali, dali vodu a pomohlo mu to. V neskorších hodinách už ale podriemkaval. Predsa len, ich saké či pivo je podstatne slabšie ako náš alkohol.
Ako to zvládali ostatní Japonci?
Tiež si pripíjali, bolo to zaujímavé. Keď si vypijete, dokážete hovoriť hocijakým jazykom. Je jedno, že si nerozumiete, ale nahradíte to rečou tela.
Momentálne je manžel v Tokiu?
Zatiaľ áno, ale plánujeme žiť na Slovensku. Mne už po toľkých rokoch, dokopy dvanásť, v zahraničí chýbal domov a rodina, preto som povedala, že tu chcem zostať. Tomo súhlasil s tým, že by vyskúšal život v Európe a tiež zmenu pracovného tempa, ktoré je v Japonsku naozaj vyčerpávajúce. Teraz si vybavuje víza, no a v júni opäť príde.
Zostanete teda v Šumiaci?
To nie, ale hľadá si prácu v okolí Bratislavy či Viedne. Odtiaľ by som predsa len mohla častejšie chodiť navštevovať rodinu. Manžel robí v bankovníctve a dostal už ponuku z Nemecka, ale to je pre mňa ďaleko. Takže teraz hľadá vhodnú pracovnú príležitosť na Slovensku.