Dedinka Lišov (okres Krupina) má len niečo cez dvesto obyvateľov, no pochváliť sa môže atrakciami, aké nemajú ani niektoré mestá. Skrývajú sa v tamojšom múzeu, ktoré založili manželia Adriana a Jakub Dvorskí. Skladá sa z troch častí, pričom najpútavejšia a určite aj najvzácnejšia je Galéria masiek. Neodolali sme a vycestovali tam osobne.
Dedinka len osem kilometrov vzdialená od kúpeľného mestečka Dudince je ideálna pre ľudí, ktorí chcú na chvíľu „vypnúť“ a hľadajú pokoj. Frekvencia áut je tam veľmi nízka, okolité cesty sú preto vhodné aj pre cykloturistov. Táto oblasť je tak trochu „odrezaná“ od sveta – na telefónoch sme nemali ani mobilný či internetový signál. O to väčšmi to podčiarkovalo celkovú atmosféru.
Po príchode do obce nás čakalo ticho, ktoré v mestách chýba. Priestorom sa rozliehal najmä zvuk prírody – spev vtákov či bzučanie hmyzu. Lišovské múzeum sme našli rýchlo, stojí pri hlavnom ťahu obcou. Dom s modrými okenicami a bielou fasádou, ktorú zdobí veľká maska, je neprehliadnuteľný. To, čo sa v ňom skrýva, hlása aj nápis „Galéria masiek“.
Strašidelné a temné
Po zazvonení na veľký zvonec nás privítala sprievodkyňa Adela Jeloková. Prezradila nám, že v múzeu je vystavených viac ako štyristo masiek z celého sveta. Zastúpenie tam majú všetky kontinenty – z Austrálie síce len jeden kus, ale originál ako všetky ostatné.
„Majiteľom ich daroval pán z Anglicka, ktorý sa volá Martin David Clark. Zoznámili sa v zahraničí, kde sa skamarátili. Je to bývalý oxfordský profesor, ktorý tieto exponáty zbieral viac ako štyridsať rokov,“ hovorí sprievodkyňa. „Je veľmi scestovaný a tieto úlovky zo svojich výprav už nemal kde skladovať. Dohodli sa preto, že ich umiestnia tu,“ podotkla.
Čítajte aj Neviete kam na výlet? Horehronie ponúka letné hity. Zbojnícka strela, Bomburáčik či rodný dom slávnej slovenskej spisovateľky
Vďaka tomuto priateľstvu teda môže vidieť tieto unikátne „suveníry“ aj široká verejnosť. Ich pôvodný vlastník sa občas v lete zvykne v Lišove zastaviť a náhodným návštevníkom urobiť vyčerpávajúci výklad. „Samozrejme, v angličtine. Je to výnimočné, lebo natrafiť na neho sa podarí máloktorému šťastlivcovi,“ usmiala sa sprievodkyňa. Vzápätí poukázala na najpútavejšie exponáty.
„Je tu voodoo maska, aj z kanibalského kmeňa. Mnohé sú z Afriky, Číny, Indonézie, Indie, Ameriky, Európy,“ vymenovala. Samozrejme, nechýbajú benátske, ale tiež rumunské, bulharské či slovenské. Máme Morenu, Turoňa aj Kuba,“ vymenovala.
Najviac asi turistov zvyknú zaujať africké. Sú najstrašidelnejšie, niektoré doslova temné. „Keď som tu sama a zatváram, alebo otváram, mám zvláštne pocity. Keď sa len tak pozriem do tmy a vidím tu tie masky, je to nepríjemné. Snažím sa mať potom všade rozsvietené svetlá, no občas sa zľaknem, keď tu niečo iba pukne. Nič zlé sa tu ale nikdy nestalo,“ tvrdí. Spomenula však jednu zaujímavosť.
Čítajte aj Atakovanie pešej zóny autami chcú v Banskej Bystrici rázne stopnúť. Spozornieť musia aj cyklisti a kolobežkári
„Pani, ktorá predtým tento dom vlastnila a bývala v ňom, tu mala sedemnásť mačiek. Keď sem ale tieto masky doniesli, všetky odtiaľto odišli. Odvtedy tu málokedy v okolí vidíte mačku. Možno to tu má nejakú inú energiu, ktorú vycítili,“ mieni sprievodkyňa. Kam sa tieto zvieratá „vyparili“, vraj nikto netuší.
Vyrobené pre múmie
Vstúpili sme potom do miestnosti, ktorej dominujú práve africké exponáty. Na niektoré z nich sa aj nám pozeralo ťažko. Najmä voodoo maska v nás nevyvolávala nič príjemné. „Nechýbajú tu ale aj ochranné, ktoré sú umiestnené nad zárubňou dverí. Tie by mali zabezpečiť ochranu pred zlou energiou a čarodejnicami. Takto sa to tu kompenzuje,“ povedala optimisticky Jeloková.
V ďalšej časti sme si všimli dve najstaršie masky – majú viac ako päťtisíc rokov a pochádzajú z Egypta. „Prikladali sa na tvár múmiám, aby si zachovali nejaké črty tváre,“ dozvedeli sme sa. Vzácna je aj „ozdoba“ z roku 2013, ktorú mal na sebe tanečník americkej speváčky Lady Gaga. Účinkoval s ňou v jej videoklipe v rámci songu G. U. Y. Vyrobená je z plastu. Väčšina ostatných je z dreva.
Čítajte aj Zúfalstvo, strach a posledná SMS: Mário zmizol bez stopy. Čo sa stalo? Rodina prosí o pomoc, žena mu posiela odkaz
Viaceré sú z Ázie. Známa je napríklad bohyňa chorôb, ktorá má na sebe osemnásť masiek – tie sú usporiadané okolo nej. Každá znázorňuje inú chorobu. Tamojší ľudia vraj verili, že bohyňa sa do nich v noci prevtelí a jednu z nich im takto môže „odovzdať“.
Viaceré sú zo štátu Papua-Nová Guinea. „Odtiaľ je aj kanibalská. Tam verili, že posvätné nie je telo, ale duša – tá po smrti človeka odíde a telesná schránka zostáva len zbytočným chrámom. Prirovnávali to k rybe, ktorá je znázornená aj v tej maske,“ povedala sprievodkyňa. Upozornila, že množstvo kúskov, využívaných v divadle či opere, tam majú z Číny.
Keltské obydlie a chyža
Po fascinujúcej prehliadke sme si obzreli aj ďalšie atrakcie múzea. Vo dvore s budovami typickými pre slovenskú architektúru púta pozornosť replika keltského obydlia, ktorú tam postavili v roku 2016. Slúži ako ukážka, ktorá približuje životné podmienky tohto etnika. V rámci Erasmu ho postavili, bez jediného klinca, študenti z Anglicka, Rumunska a Nemecka. Samozrejme, spolupracovali na tom tiež rôzni archeológovia a dobrovoľníci.
„Toto obydlie je vyrobené z pomletej slamy s hlinou a prepletené lieskou. Hovorí sa, že Kelti žili v hornej časti objektu, kde je to okienko,“ ukázala naša sprievodkyňa na otvor v streche spomínaného objektu. „Dolnú a vrchnú časť mali predelenú, pričom v tej obývanej to vystlali slamou. Pod sebou, teda na prízemí, chovali dobytok. Ten im to tam, svojím dychom, vlastne vyhrieval,“ vysvetlila a vkročili sme dnu. Všimli sme si, že hlinené steny zdobia rôzne keltské symboly a v strede strechy je otvor. Ten zrejme slúžil pre vychádzajúci dym z ohniska.
Za pozornosť určite stojí tiež Lišovská chyža. Ide o kamenný domček z roku 1916, ktorý je zariadený tak ako v čase svojho vzniku. Podlaha je z hliny a interiér tvorí dobový nábytok, tradičné kroje z Hontu či pracovné nástroje. Keďže ide o vinársku oblasť, nechýbajú pomôcky na výrobu obľúbeného nápoja z hrozna. V tkáčskej dielni sa nachádzajú historické krosná, aj pravá ovčia vlna.
„Našli sa tu aj zaujímavé osobné listy. Tiež jeden sobášny, podľa ktorého mala dievčina – nevesta, len pätnásť rokov, keď si brala devätnásťročného mládenca. Sú tu aj rôzne fotografie a knihy, ktoré sa ponachádzali priamo v dome,“ uzavrela.