Karol Mika sa narodil v Starých Horách a po gymnáziu vyštudoval Lekársku fakultu UK v Bratislave. Potom celé desaťročia pôsobil v Banskej Bystrici ako praktický lekár pre dospelých. To, že je najstarším aktívnym lekárom v republike, o ňom vedelo asi celé Slovensko.
K medicínskemu povolaniu ho motivovala jeho milovaná mama, ktorá pracovala, ešte za slobodna, ako zdravotná sestra v banskobystrickej vojenskej nemocnici. Potom sa vydala za jeho otca, štátneho notára, a jej poslaním sa stala rodina. Z manželstva sa narodilo šesť synov – doktor Mika prišiel ako druhý v poradí.
Dom v širšom centre Banskej Bystrice, v ktorom charizmatický lekár býva, sme našli bez problémov. Horšie to bolo s parkovaním – všetky miesta naokolo boli obsadené alebo označené ako súkromné. Keď sme pri jednej z takýchto plôch zbadali dámu v stredných rokoch a poprosili ju, či tam chvíľu môžeme zostať, lebo ideme na návštevu k doktorovi Mikovi, bez váhania súhlasila.
„Pozdravte ho, som jeho bývalá pacientka,“ podotkla s úsmevom. „Je to veľmi dobrý človek. Celý život slúžil ľuďom s pokorou. V ordinácii nám chýba, ale už si zaslúži oddychovať,“ doplnila.
Nechcel, ale musel
Pozdrav sme doktorovi, ktorý ukončil svoju prax začiatkom augusta, odovzdali hneď ako nás privítal pri svojich dverách. Opýtali sme sa ho, či aj jemu chýbajú pacienti. „Som spoločenský tvor, bol to môj život. Nie som to pravý ja, keď nemám pacientov, ale zdravotný stav či vek, ak chcete, rozhodli, že som to dobrovoľne nechal. Boli zvedaví, že prečo – nuž preto, lebo nevládzem,“ hovorí otvorene. Vzápätí pokračoval v trochu žartovnom tóne. „Napríklad po schodoch sa dole zgúľam, ale hore je to už šplhanie. Chytám sa rukami zábradlia a idem,“ priblížil, ako sa pohybuje medzi poschodiami svojho domu.
Čítajte aj Detaily uznesenia: Černák si na rozhodnutie musí počkať. Hrozia prieťahy v konaní? Jeden súd upozorňuje druhý
Do penzie sa rozhodol ísť po tom, ako omdlel. „Bol som na vyšetrení a po odbere krvi mali so mnou kolegovia robotu. Problém mi nerobil samotný odber, ale to státie ma vyčerpalo. Vtedy som si povedal, že musím odísť. Nie, že chcem, ale musím,“ podotkol. Samozrejme, odchádzal s nostalgiou, no tvrdí, že sa nenudí. „Ale nie je to podľa môjho gusta, aby som pravdu povedal,“ poznamenal. A aký je teraz jeho denný režim?
„Ráno vstávam najneskôr o ôsmej. Vždy som mal rád dlhý spánok, ale dávam si pozor, aby som to nepreháňal. Potom si musím umyť riad a všetko dať do poriadku. Obed mi nosia rehoľné sestričky a upratať mi sem chodia moje dve netere. No a venujem sa písaniu autobiografie,“ ukázal smerom k svojej pracovni, kde má počítač. Celý život sa vzdelával, takže ovláda aj prácu s týmto nástrojom.
Nikdy vraj nevedel variť – akékoľvek pokusy v tomto smere u neho vždy končili neslávne. Bola to teda vždy vyslovene „parketa“ jeho manželky, no tá mu pred štyrmi rokmi umrela (mala 94 rokov, pozn. red.). Celý život ho podporovala a nedovolila mu ani umývať riady. „Keď som jej chcel pomôcť, odháňala ma od toho s tým, že mám dôležitejšiu robotu – nech sa teda venujem tej. Ale možno sa len bála, že niečo rozbijem,“ zasmial sa.
V stravovaní je veľmi striedmy. Nikdy neobľuboval mastné jedlá a neprejedal sa. Občas však „zhreší“ a dá si čiernu čokoládu. Tú však tiež len s mierou. „Snažím sa tu mať len toľko potravín, koľko potrebujem, lebo nič mi nie je tak protivné, ako vyhadzovanie jedla. Preto si aj obedy nechávam nosiť len každý druhý deň – vždy totiž zjem len polovicu,“ vysvetlil.
Všade sú problémy
Doktor Mika zdôrazňuje, že nikdy neliečil vek, ale chorobu. „Nestalo sa, aby som niekomu povedal, že čo vy ešte chcete – máte deväťdesiat rokov a buďte radi, že ste radi. To je surové. Ľudský prístup by mal byť všade samozrejmosťou,“ povedal.
Svoje najkrajšie a najzaujímavejšie spomienky z praxe zachytil v dvoch knihách – Príhody pohotovostného lekára a Pohotovostný lekár zasahuje. „K ich napísaniu ma vždy inšpirovala moja manželka. Vytvárala mi na to ideálne podmienky. Zobrali sme sa krátko po dvadsiatke z veľkej lásky,“ zaspomínal si zasnene. Vzápätí sa rozrozprával o svojich pripravovaných pamätiach, ktoré aktuálne píše. „Autobiografia je už takmer hotová, len mi chýbajú archívne fotografie. Niekde sa stratili, neviem nájsť starý album,“ posťažoval sa. Kedy by dielo malo vyjsť, odhadnúť nevie.
Čítajte aj Padol verdikt v kauze „úplatku v knihe“. Dušan Kováčik je vinný, rozhodol súd
Pacientov po ňom prevzala jeho dcéra – lekárka Ľubica Budajová. „Má ambulanciu len dvesto metrov vzdušnou čiarou od tej, kde som pôsobil ja. Takže väčšina zostala v rodine,“ zhodnotil. Celkovo mali s manželkou tri dcéry a všetky vyštudovali medicínu. Jedna žije v Prahe, no ďalšia, žiaľ, náhle umrela na aneuryzmu mozgu, keď mala 46 rokov.
V mladosti sa doktor Mika rozhodoval medzi dvomi profesnými láskami – výtvarným umením a medicínou, no svoju voľbu neľutuje. „Medicína je náročná, ale krásna. Svojím spôsobom je to tiež umenie,“ podotkol. Je o ňom známe, že bol vždy výborným diagnostikom. Zdravotné ťažkosti dokázal identifikovať aj na základe telefonického rozhovoru.
„Nerobila mi napríklad problémy ani nedávna telemedicína. Tam len potrebujete mať inteligentného pacienta, ktorý vám nebude hovoriť, čo sa zhováral so susedom, ale presné príznaky choroby. Už dávno to praktizujú v Austrálii. Keby ju nemali, zomieralo by tam, v odľahlejších častiach, veľa ľudí,“ tvrdí. Pripomenul, že len v naozaj nutných prípadoch tam lekári pošlú za pacientom záchranné zdravotné lietadlo.
Čítajte aj Dankovi núkali post šéfa parlamentu výmenou za rezort SNS. Odmietol to, tvrdí Taraba
Úroveň slovenského zdravotníctva nevidí, v porovnaní s inými krajinami, až tak „čierno“, ako mnohí iní. „Neoddeľoval by som to od celého sveta. Všade sú problémy,“ zdôraznil. „Niekedy sa držíme módy a pre mňa je niečo hrozné, že liečime horúčku. Veď tá je nám geneticky daná. Je to niečo nádherné – nie do pocitu, ale účinnosti,“ podčiarkol lekár.
„Keď má človek viac ako 38 stupňov Celzia, dá to bacilom zabrať. Organizmus sa s tým musí vysporiadať sám. Ak sa horúčka lieči, je to potláčanie genetických daností, ktoré máme. Je to akoby sme nimi pohŕdali. Lieky, ktoré sa na ňu podávajú, zabili viac pacientov ako celá infekcia,“ poznamenal.
„Samozrejme, ľudia zomierali aj na chrípku, no nie preto, že by nemali lieky, ktoré teraz často vídame v reklamách. Nechcem ich menovať, ale určite si reklamu nezaslúžia,“ mieni. Jediné, čo na to podľa neho zaberá najlepšie, sú obklady.
A čo by doktor Mika odkázal svojim pacientom, s ktorými sa nedávno musel rozlúčiť? „Aby mali lepšieho lekára, ako som ja,“ odvetil skromne. Z dverí nás potom vyprevadil tak, ako nás aj privítal – v pohodovej nálade. „Želám vám všetko dobré a nech vás Pán Boh opatruje,“ zakýval nám pri odchode.