Ničivá povodeň zasiahla mesto pod Urpínom 22. októbra 1974, kedy hladina Hrona dosiahla výšku 494 centimetrov. Spôsobili to dlhotrvajúce výdatné dažde v mesiacoch jún až október, pričom zrážky s úhrnom 100 mm za 48 hodín vytvorili extrémnu vlnu, ktorá v meste kulminovala, v spomínaný pamätný deň, o desiatej doobeda. Regulovaným korytom rieky sa valilo 560 kubíkov za sekundu, čo zodpovedalo pravdepodobnosti opakovania povodne raz za tisíc rokov.
Od 19. do 24. októbra pretieklo Hronom pred polstoročím v Banskej Bystrici viac ako 150 miliónov kubických metrov vody, ktorá na brehu dosahovala výšku do 1,5 metra. Živel spôsobil škody na verejných a súkromných budovách, štátnych cestách, železničnej trati, miestnych komunikáciách, tiež na poľnohospodárskej pôde a plodinách. Z prevádzky vyradil energetické rozvody, telefonické a telegrafické spojenie.
Zaplavené boli suterény a pivnice domov na Hronskom nábreží (dnes Štadlerovo a Štefánikovo nábrežie), tiež v mestskej časti Uhlisko, ktoré zásobovali len na člnoch. Pod vodou sa ocitli aj zimný štadión, autobusová stanica, rozostavaný dom kultúry, prízemie hotela Lux a Park pod Pamätníkom SNP. Vo vtedajšom Banskobystrickom okrese bolo poškodených 267 domov, z ktorých záchranári evakuovali viac ako 300 rodín.
Pripomienka hrôzy
„Pre niekoho dnes možno nepredstaviteľné, z roka na rok však stále reálnejšie,“ reagoval na okrúhle výročie katastrofy v meste primátor Banskej Bystrice Ján Nosko. „Hron nás za ostatné obdobie už neraz upozornil na to, akú má silu, keď jeho hladina po intenzívnych dažďoch začala výrazne stúpať,“ uviedol. Zdôraznil pritom, že dôležitá a funkčná protipovodňová ochrana mesta je preto nevyhnutná.
„Som rád, že v posledných týždňoch realizuje jej správca v jednotlivých úsekoch skúšky mobilného hradenia. Tie budú v prípade potreby osadené na protipovodňové múriky, vďaka čomu sa pri silných či vytrvalých dažďoch voda z koryta rieky Hron a jej prítokov nevyleje,“ vysvetlil Nosko. „Predídeme tak škodám na životoch i majetku obyvateľov,“ podotkol. Zároveň upozornil na aktuálnu výstavu, ktorá ničivé povodne spred polstoročia pripomína dobovými fotografiami.
Čítajte aj Reportáž z obce, v ktorej sa žije najlepšie na Slovensku: Nachádza sa nad fabrikami, no ľudia si tam život pochvaľujú
„Okrem Tihányiovského kaštieľa a nábrežia Hrona budú inštalované aj v priestoroch mestského úradu. Verím, že sa podobnej povodni, ako je vyobrazená na fotografiách, nikdy nedožijeme,“ uzavrel primátor.
Dana Kurtíková zo Stredoslovenského múzea potvrdila, že výstava je verejnosti prístupná v Tihányiovskom kaštieli od utorka (22. októbra) a potrvá do 30. novembra. „Ďalšie fotografie inštalujeme na nábreží Hrona a na mestskom úrade. Celkovo ich, na všetkých troch miestach, budeme vystavovať tridsať,“ spresnila. Dodala, že všetky sú z ich archívu.
Člnkovalo sa, aj vykrádalo
Pamätníci si na október 1974 spomínajú veľmi živo. „Mal som sedem rokov, keď sa to tu dialo. S rodičmi sme boli na Urpíne, na vyhliadke nad Huštákom, a pozerali sme, ako to tu vyzerá. Všade bola voda,“ hovorí Juraj Rohárik. „Do mesta sme museli chodiť po železničnej trati od malej stanice. Tá zaplavená nebola, je dosť vysoko,“ vysvetlil. Inak sa do centra jednoducho nedostali.
„Celé sme to vlastne obišli,“ podotkol Banskobystričan. „Predtým sme ešte stihli, medzi poslednými, prejsť po mostoch, kým sa Hron nevybrežil. Kráčali sme tadiaľ cestou domov, taká menšia skupinka, z ľudovej školy umenia. Potom sa už cez mosty nikto nedostal,“ priblížil. So zásobovaním Uhliska, kde dodnes býva, bol vtedy problém. „Chodili tu také vojenské transportéry, ktoré cez obec Mičiná prevážali potraviny,“ uzavrel.
Čítajte aj Zážitok ako zo sci-fi filmu: Turistov pozývajú na jazdy terénnym autom v podzemí a kino, ktoré premieta na skaly
Pani Drahomíra tiež býva v časti Uhlisko až doteraz. V čase najväčšej povodne v histórii mesta mala šestnásť rokov. „Mali sme zatopené pivnice a keď sme chceli ísť do mesta, museli sme ísť cez Urpín. Odtiaľ na malú stanicu a po koľajniciach do centra,“ potvrdila.
Od vtedy nič podobné nezažila. „Člnkovalo sa tu, aj vykrádalo. Museli sa robiť hliadky, aby to bolo pod kontrolou,“ povedala. Voda ich vraj prekvapila v priebehu chvíle. „Všetko bolo zrazu zatopené. Aj drevený most pri Smrečine zobralo. Ešte dobre, že sme doma mali sporák na kúrenie a neboli sme odkázaní na elektrinu, ktorá vtedy nefungovala. Jednoducho sme boli odstavení od sveta,“ dodala.